Áno, niet horšieho, než keď človek stratí blízku osobu a potom tam úplne bezmocne stojí nad rakvou a možnou aj tajne dúfa, že sa to zlepší. Že niečo zmierni tu bolesť. Možno odstráni. A nič. Vánok len tak veje. Akoby duch nebožtíka vďačne hladil všetkých smútiacich a naznačoval, že odchádza. Opúšťa pozemský život. A vánok si len tak veje ďalej.
Vtedy človek ani nevníma Božie slová. Všetky hovorené slová strácajú na váhe a do popredia sa viac dostáva plač a vzlykanie. Nárek akoby dýchal bezmocnosťou. Človek ani pomôcť nevie. Nevie ako utíšiť bolesť.
Pre mňa najhoršie okamihy z pohrebov sú, keď ukladajú rakvu do hrobu. Nedá sa popísať, že čo vtedy človek cíti. Vtedy človeka chytí úplná hystéria. Potom už len počuť ako na zosnulého sypú zem. Ako nahádzané zrnká zeminy dunia o rakvu. Definitívny koniec.
Myslím si však, že zosnulí odchádzajú na dobré miesto. A som presvedčená o tom, že raz sa ešte s blízkymi stretneme. Na tom peknom mieste. A dovtedy nás len tak pokojne pozorujú z tej výšky a spolu sa tešia a smútia spolu s nami...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
3
najhorsie je ze chces utiect ale nevies kam a zakym..lebo osoba ktoru pochovavaju ti je najblizsou...a premna je najhorsie podavanie ruk...ako keby to nieco pomohlo
Napíš svoj komentár
ale keď mi umrie blízky človek, cítim sa ako keby to bolo prvý krát