Ráno sa zobudím s pocitom, že niekedy ten budik fakt vyhodím von oknom. Potom sa snažím čo najrýchlejšie zo seba urobiť človeka a o pár minút ako splašená bežím na zástavku, aby som stihla autobus, ktorý aj tak chodí ako sa mu zachce a občas aj nezastaví, ciže si občas dávam otázku, či sa mi vlastne oplatí každé ráno bežať, však pôjde ďaľší
V buse sú vždy tie isté tváre. Staré tetušky, ktoré nechápu, že aj tak nič nedosiahnu tým, že pri lekarovi budú o hodinu skôr. Ďaľej sú tam pracjúci ľudia, na ktorých keď sa len omylom pozriete, začnú na vás hádzať tie vražebné pohľady. Prinajlepšom si vás začnú prezerať od hlavy po päty, niečo pošepkajú spolusediacemu a o chvíľku ich spoločnou činnosťou je pozeranie na vás a rozhovor o tom, že Jano z vyšného konca sa rozišiel s Ančou z dolného konca kvôli dákej neznámej zo strednej časti dediny. No a poslednou žložkou v buse su študenti. Práve oni považujú bus za výborne prostredie na učenie a tak pohlad na niektorých je fakt desivý, keď sa snažia si zapamätať si to, čo už teoreticky mali veieť. Potom sú takí, ktorí majú všetko na háku a jediné čomu sa venujú je MP3 alebo hranie hier na mobile. Potom sú tam osoby, ktoré nerozprávajú o ničom inom len o tom, ako boli v piatok na dakej party, kolko toho popili a koľko ľudí si od nich pýtalo číslo. A potom sú tam ešte tí, ktorí radšej spia.
Ja sa tiež pre istotu tvárim, že spím a pustím si do uší dake MChR, aby som skutočne nezaspala. Potom sa s nevôľou približujem k škole. Vždy je to taký deprimujći pocit, keď tam musím vstúpiť s tým pocitom, že čo tam dnes zasa bude. Vojdem do triedy ... Pár ľudí pozrie odzdraví a ja si sadnem. Poobzerám sa. Všetci sa učia.. Čo to ?? Tak aj ja vytiahnem zošity s úmyslom niečo si pozrieť, avšak viac času strávim počúvaním príbehov zo spolužiačkinho ľúbostného života a ak mám pravdu povedať, tak to ma zaujíma omnoho viac ako učenie.
Keď dákym zázrakom prežijem celý deň, tak sa unavená vraciam domov s tým pocitom, že zasa sa učiť a s pocitom hladu, keďže nechodím na obedy v škole (však kto by tam aj chodil). A tak keď dojdem domov napapám sa a sadnem za comp, kde sedím do večera a potom si až uvedomím, žeby bolo celom vhodné, aby som sa išla učiť.A tak sa tvárim, že som poctivá študentka, pričom rozmýšľam nad všetkým možným len nie nad školou. Potom unavená zaspím a keď sa ráno zobudím, ako keby som prežila ten istý deň.
Jako mi to len chýba. Som si myslela, že som chorá super nebudem to musieť každý deň zažívať, avšak zistila som že aj takéto veci môžu chýbať. Hlavne tí ľudia v škole
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ja som raz nebola v škole 2 mesiace, bola som v nemocnici a škola, hlavne niektorí ľudia mi chýbali.