a tvoje kroky do záhrady smrti zamierili,
kde len vetrýk robí spoločnosť mŕtvym.
A len s tvojimi vlasmi sa hral
a mesiac svoj tieň vrhol na končiare tmavých katedrál.
Cez hustú bielu hmlu sa jeho lúče prepletajú,
sú nenápadné, také mučiace a iba jedno telo tu hľadajú.
Už len hmlisto vidno obrysy tvojej tváre a tie oči plné smútku,
čo strácajú svoj lesk pri posteli v kamennom chládku.
Necháš sa niesť bosá po vlhkej zemi.
Sama, opustená a iba kostry spomienok ti spoločnosť robia.
A Ty čakáš, kedy sa zbavíš strachu večného zatratenia.
Odišla si tam, kam nemôžem za tebou,
odišla si a iba spomienky zanechala za sebou.
Odišla si na miesto, ktoré živý nikdy nenavštívy,
do zeme smútku, do zeme, ktorá sa od tej našej líši.
Tam ti iba dobrú noc havraní škrekot zaželá
a trpký hlas modliacich, ti uspávanku pošepká.
Odišla si na miesto, kde hviezdy si ticho pochmúrne piesne spievajú
a posledné listy Lipy sa na konároch sklesnuto hompáľajú.
Tma tam navždy bude vládnuť
a iskričky spomienok, tam prídu navždy zahasnúť.
Tam, kde je domov pre uplakané oči smútku,
kde len slová pohrebného chorálu, si počula na rozlúčku.
Miesto tisíckami oplakaných duší obývané.
Miesto plné strachu, plaču, také miesto beznádejné.
V noci pri konároch Jelši orly poletujú
a svoj strach z toho miesta, pod svoje krýdla ukrývajú.
Občas mesiac oblaky zatienia
a trpkú tmu na to miesto uvrhnú.
A v tedy bojí sa i tá zahubená duša,
ktorú tam časom supy prinesú.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
zabudnuta
9. 7.júla 2009 19:57
pekné..smutné... tie prvé tri verše mi tam kompozične nepasovali..ale celkom fajn celkovo..také chladné...
Napíš svoj komentár