Úryvok z knihy

Povedz mi teda - čo je láska ? Odmietam všetko tvoju výrečnosť, všetku tvoju sofistiku - odpovedz mi priamo na túto otázku tak priamo a bez okolkov, ako to robím ja. Ak sa chceš dozvedieť čo je láska, nehľadaj ju na jazyku muža, ale v srdci ženy.

- Čo je láska ? - zopakoval Melmoth. - Tak stojí otázka ?

- Pochybuješ, že ťa ľúbim, - povedala Isidora, - povedz mi teda, čo je láska ?

- Dávaš mi úlohu, - odpovedal Melmoth s neveselým úsmevom, - ktorá je v takom súlade s mojimi citmi a myšlienkami, že sa jej zhostím spôsobom dozaista jedinečným. Milovať, krásna Isidora, znamená žiť vo svete, ktorý si vytvorilo vlastné srdce - jeho podoby a farby sú také jasné, aké sú klamné a neskutočné. Pre tých, ktorí milujú, nejestvuje deň ani noc, leto ani zima, spoločnosť ani samota. V ich krásnom, ale vysnenom živote sú iba dve obdobia, a tie sú v kalendári ich srdca vyznačené slovami prítomnosť - neprítomnosť. To je ich náhrada za všetky rozdiely, ktoré prináša príroda a spoločnosť. Na svete pre nich jestvuje iba jediná bytosť, a tá bytosť je pre nich svetom aj jeho jediným obyvateľom. Ovzdušie jeho prítomnosti je pre nich jediným vzduchom, ktorý môžu dýchať, a svetlo jeho očí je pre nich jediným slkom života, v ktorého lúčoch sa vyhrievajú a žijú.

- Tak teda ľúbim, - povedala Isidora sama pre seba.

- Milovať, - pokračoval Melmoth, - znamená žiť životom plným protirečení; cítiť, že bez milovanej osoby nemôžeme jestvovať, a predsa byť odsúdený k pocitu, že jej prítomnosť je takmer rovnako neznesiteľná; zakusovať osamote desaťtisíc pocitov a nádejať sa, že ich vyznaním okrášlime nasledujúce stretnutie; a keď nadíde hodina schôdzky, cítiť, ako nás mučivá a nevysvetliteľná ostýchavosť okráda o schopnosť vysloviť čo i len jediný z toľkých poryvov; byť výrečný za neprítomnostimilovaného a nemý v jeho prítomnosti; čakať na hodinu jeho návratu ako na začiatok nového života, ale ke´d nadíde, pocítiť, ako všetky sily, ktoré mal tento príchod privolať k životu, ochybnú; byť sochou, ktorá sa stretáva so slnkom, ale bez hudny, ktorú by jeho prítomnosť z nej mala vylúdiť; čakať na svetlo jeho pohľadu, ako pocestný na púšti čaká na východ slnka; a ke´d vyjde nad našu prebúdzajúcu sa zem, klesnúť v mdlobách pod jeho ochromujúcim, neznesiteľných jasom a takmer si želať, aby zasa bola noc - to všetko je láska

- Tak teda viem, že milujem, - povedala Isidora polohlasne.

- Cítiť, - rozohňoval sa Melmoth, - že náš život je tak spätý so životom toho druhého, že nvnímame nič, iba jeho prítomnosť, k iným necítime nič a radujeme sa iba jeho radosťou, že nevnímame bolesť, iba keď trpí on, cítiť, že žijeme iba preto, že žije on, že jediným zmyslom nášho jestvovania je zbožňovať ho, pričom naša oddanosť rastie priamo úmerne s našou pokorou; a čím hlbšie sa skláňame pred svojím idolom, tým menej a menej hodným sa zdá toto poníženie, aby vyjadrilo našu oddanosť, až sa stávame celkom jeho a prestávame byť sami sebou. Cítiť, že nadovšetko je obetovať seba, že všetky ostatné obete sú ničotné; a v tejto najvyššej musia byť zahrnuté aj všetky ostatné. Ten, kto miluje, nesmie viac myslieť na svoj vlastný život, na svoje prirodzené bytie; rodičov, vlasť, prírodu, spoločnosť, náboženstvo - chveješ sa, Imálí, vlastne Isidora - musí ľúbiaci pokladať iba za zrnká tymianu položené na oltár srdca, aby tleli a šírili säaté vône.

- Tak teda milujem, - povedala Isidora s plačom a zachvela sa pri tomto hroznom priznaní.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu