Michal sa na mňa na chvíločku zadíval,potom prikývol a vyštveral sa do skrýše.
Sadla som si na čistinu,že naňho počkám...Slnko sa celé dopoludnie pokúšalo vyštverať spoza mrakov.Teraz bolo uväznené za najväčším chuchvalcovitým oblakom na nebi.Zrazu sa oblak zúžil,predĺžil a natiahol to nového tvaru.Slnko doň začalo prevŕtavať dieri a medzerami v obrovskom vejári vykúkali žiarivé lúče.Vždy mi to pripomína kozmické schodisko,ktoré sa spustilo zneba alebo z inej planéty.Stačilo by len nájsť spôsob,ako po ňom vyjsť hore,a mohli my sme objaviť celý nový svet,ktorý jestvuje hneď vedľa nášho.
Raz som o tej predstave povedala Mišovi a on sa smial a veĺmi podrobne mi vysvetlil,prečo je to vedecky nemožné.Hovorí,že aj tak nepotrebujem iný svety,pretože polovicu času žijem v mojom vlastnom.
Musím to mať po mame.Verila na všelijaké bláznivé veci.Domnievala sa,že slnečné lúče sú víly,ktoré zostupujú na svet a dozerajú na ĺudí.Kedysi mi spievala pesničku,ktorá vraj privolávala víly.Niekedy sme ju spievali spolu.
Spievali sme ju každý deň celé roky,až kým neodpišla... Chýba mi.Ale toto není vhodná doba na spomienky na ňu,sľúbila som si že dnes nebudem plakať.
Oprela som sa o ruky a nechala si zohrievať tvár slnkom,ktoré sa postupne vyslobodzovalo spoza oblaku,žiariac tak prenikavo,že som sa musela odvrátiť.
Keď som pozrela dolu,uvidela som trz margarétok.Zopár som ich odtrhla ,odlomila stonku jednej a druhú prestrčila cez ňu.
Padol na mňa Mišov tieň.“čo robíš?“opýtal sa a sadol si ku mne
„Venček s margarétok“ ..
….
Milá víla ku mne leť
rozjasni môj smutný svet
Napočítam do deväať
O polnoci pri mne seď
.......
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár