Videla som ho kráčať neďaleko mňa. Bol taký ako vždy. A predsa tak iný. Na chvíľu som sa mu chcela vyhnúť, skryť sa, aby ma nezbadal. Bála som sa, že ma bude ignorovať a mňa to bude bolieť. Kráčala som však ďalej, priamo oproti nemu, s hlavou vztýčenou. Zbadal ma. V očiach sa mu mihol zmätok. Tiež nevedel, čo robiť. Ale no tak, povedal si určite, je to už pár mesiacov, sme dospelí ľudia.
„Ahoj,“ pozdravil ma.
Usmiala som sa a vdýchla tak veľa ešte nie celkom teplého vzduchu do pľúc ako to len šlo: „Ahoj.“
„Ako sa máš?“ začal zdvorilo.
„A zaujíma ťa to?“
„Prečo by som sa inak pýtal?“
„Zo slušnosti.“
„Zase?“
„Ešte vždy... Mám sa dobre. A ty?“
„Zaujíma ťa to?“
Úsmev. „No daj.“
„Mám sa tak klasicky. Nezájdeme na kávu?“
„Vieš, že nie? Nebudem ťa týrať. Nebudeš sa predsa pozerať na niečo, čo nemôžeš mať...A, Andrejko, chcela som ti poďakovať. Ale čakala som, kým sa stretneme osobne. Cez fejsbúk by si to mohol zle pochopiť. Ďakujem, že si ma nechal samú. Zase som taká, aká som bývala. Mám sa rada. Och, a áno, som arogantná.“
„Takže ty teraz nechceš byť v kontakte?“
„Vieš, dlho som sa pre teba trápila. Ale, ako si to napísal? Život je taký. Ľudia prichádzajú, ľudia odchádzajú. Ty si sám odišiel. A ja ťa nepotrebujem. Prajem pekný deň.“
A nechala som ho tam šokovaného stáť. Bol si taký istý, že sa môže kedykoľvek zjaviť a ja padnem na kolená a prijmem ho späť. Ale nie. Ja som bez neho spokojná a šťastná. A sebavedomá. Ako môj úsmev, ktorý mal tak rád...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár