Nekončiaci západ slnka len ukazoval túžbu po novom dni
a anjeli, poletujúci týmto svetom ako vážky, boli len duše vytrhnuté z hracej skrinky, láskou tých čistých.
Pochopil som to, keď sa na chvíľu stala knihou ona mne. Celý jej svet nebol nič len vystavané dielo duší, ktoré svetom prešli bez hriechu...
Niekto z nich si raz určite prial malé dievčatko, ktoré raz možno spasí všetkých...
Ďalší jej dal na krk hraciu skrinku a umiestnil do nej duše tých, ktorý si tento svet svojím životom nezaslúžili a inak by ich duše skončili v ničote...
No tak čistých ľudí bolo málo, a ich život končil prianím, keď svoje bytie začlenili do tohoto sveta. Stále čakal na to kým ho niekto dokončí. Dá mu úsvit, modré nebo...
No aj keď zatiaľ nie je dokonalý, v jeho nedokonalosti tkvie krása na akej ľudské oko nespočinulo.
Dostal som ľudskú dušu, ale stále som mečom...
V ten deň na hroboch som neprišiel trúchliť. Prišiel som tam preklínať ľudí...
Mojimi poslednými obeťami bol starý pár. Nevedel som o nich nič, no ich duše boli určite čisté. A i oni mali svoje priania.
Rozozvučať hraciu skrinku na jej krku
a dať meču, ktorý ich sťal miesto v jej svete...
Lenže i svätý robia chyby...
Keď si niekto zaželá aby praskla retiazka na skrinke, čím by otvorila už dokonalé miesto zatvoreným dušiam, vypadne z nej sppolu s nimi jeden meč a ktosi ho uchopí...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
dorot
29. 1.januára 2011 12:06
dokonalé
Napíš svoj komentár