Posledná bola však nažive a ledva stála na mŕtvolke svojej priateľky. Zrazu bolo jedno čo všetko mohli mať za sebou, teraz ostala sama. Ktovie či chcela ešte žiť...
Myslím, že zvieratá majú dušu... A moja nová kamarátka ju má určite tiež. Bolo jej totiž jedno, že sa konečne dočkala možnosti úteku. Od svojich druhov sa nechcela pohnúť. Nebolo to tým že by sa bála a ani slabými nohami od hladu. Nechcela ísť von ani za svet...
Naveľa som ju vytiahol. Úplne stratila svoju ostražitosť. Nalial som jej do malej mištičky vodu a hodil jej niečo pod zub. No v jej očiach akoby stratilo to doteraz najdôležitejšie zmysel. Boli prázdne a jedlo s vodou zostali nedotknuté.
Matúško vidiac túto vec samozrejme prereval celé ráno. Snáď videl v tom všetkom niečo zo svojho života a možno je to len sentimentálny blbeček. Ale nikto by nechcel vidieť smrť svojich blízkých, len kúsok od nich a byť pri tom tak bezmocný.
Možno preto som sa jej celý čas prihováral a pchal jej pod nos stále nejaké jedlo, alebo vodu.
A je tu happy end... Tesne pred odchodom do práce som začul zo šuflíka, ktorý je nateraz jej prechodným domovom, zachrumkanie. Utekal som sa tam pozrieť a malá nesmelo skúšala hrýzť kúsok z chleba. Myš bude hádam v poriadku a zanedlho mi zas bude škrabať na stenu.
No ja nechcem byť ako ona, zmierená s tým, že jej priatelia už nebudú...
Chcem svoje myšky pri sebe, nie sa len pozerať na dne koša ako my umierajú pred očami...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár