Možno pri mne spávala už dlho, ale len teraz som si ju všimol.
Možno nutkanie počuť tón jej hracej skrinky, ma skutočne prebudilo.
Lenže stále bola tam a nie pri mne.
Strážila duše vo večnom západe slnka. Naveky sklonené ako siluety v jej očiach a aj keď dychčia samotou mnohých i v nich je skrytá túžba.
Asi bol celý môj život naozaj len spánkom.
Sen...
Keby som o tom vedel kým bol čas, držím ho v rukách pevnejšie.
Prispôsobil by som si ho sebeckým predstavám mávnutím ruky.
No všetko by to bolo na nič.
Kto raz zacíti jej dotyk, nenájde už v sebe šťastia.
Ale aj tak...
Odpútať sa od nej nedá a vy jej chcete načúvať.
No ja som chcel vidieť.
Byť s ňou v jej jazierku a podávať jej pred nos vážky na mojom prste.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár