„Koľkých si už zabil?“
Zacítil som na duši zvláštno...
Ani nie preto že mnohý z nich sú skrytý v jej hračke, ale preto ako vyzerala.
V tom okamihu vám mohla oznamovať, že vás budú už na veky mučiť plamene a aj tak by ste nepodľahli strachu.
Pred jej prázdnymi očami s iskierkou túžby, nemusel mať strach nik.
Nesúdili...
A ona sa azda len učila o tom, čo vlastne nosí pri srdci, ale prečo to hľadá vo mne?
Nikdy som nebol nádobou poznania, lež plytkým kalíškom, tak tichý svojím bytím a pritom nesúci horkú chuť jedu.
Niesom ukážkou ľudskosti, skôr prehry nad ňou.
Myslím, že svojím zvláštnym spôsobom chápala čo je to byť len nástroj.
No nemám pocit, že by ju niekedy uchopili ľudské ruky...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár