"Koľkých si už zabil?"
Nástroj...
Bol som vždy len niečí nástroj.
Meč ktorý márne žobroní po ľudskosti sveta pri každom švihu.
No ona odpoveď nechcela počuť, chcela ju vidieť a mne pred tvárou prebehol vlastný príbeh. A nielen ten.
Behal som po pulze života a zastavil sa pri prvom mŕtvom. No nepokračoval som ďalej tou istou cestou. Čakala tam desiatka ďalších a ja som sa vydal každou z nich, pričom vždy minimálne jedna viedla k ďalšej smrti...
Zabil som viac ako som si myslel. Zabil som často lásku v srdci blízkych, nádeje. Neraz som v dušiach pozostalých vymietol naveky dobro a semiačka zloby, ktoré som do nich pozasádzal, sa v pode nenávidiacej duše uchytili ako burina v zabudnutých záhradách.
Vždy mi bolo divné, že záhrady o ktoré sa prestali ľudia starať už nie sú pekné.
A pritom sú tam tie isté kvety, tie isté motýle a vtáky...
Nie...
Je ich tam omnoho viac a aj keď tŕne popínavej ruže, už dávno zastreli okná pri záhrade ležiaceho domu, stačilo otvoriť dvere do dvora a mohli ste sa tou krásou kochať.
Ale ľudia ju nechcú vidieť a zanedbanú krásu radšej nazvú špatnosťou, zamknú dvere a klúč strčia popod ne do sveta, z ktorého majú vlastne len strach...
V záhradách totiž bývajú hady a tak burina raz zákonite prerastie rastliny. Vezme im živiny, svetlo a oni zhynú, kým nenapadne prvý tohtoročný sneh.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár