Vždy som bol introvert a tak ani teraz som nemal potrebu rozprávať o tom čo ma trápi. Okrem toho osud bol ku mne konečne milostivý. Začal som si rozumieť s rodinou, mal som úžasné dievča a podporu kamarátov v každom svojom kroku. Škola už bola takmer dokončená, stačilo len vybrúsiť pár známok.
Všetko som to ale zahodil. Nemusel som, ale chcel. Všetko totiž nabralo zvláštny spád...
Dva dni mi slzilo pravé oko. Návšteve doktora sa teda už vyhnúť nedalo, ak som chcel naďalej normálne existovať.
Môj malý mal presne 1,2cm v priemere, pri pohľade z boku. Na snímku mi pripomínal nepravidelne tvarovanú guličku z hliny. Presne takú, akými sme sa s bratom triafali do jamky na dvore...
Vlastne ich bolo viac, ale boli malé a nie na tak nebezpečných miestach ako je mozog.
Zobudil som sa doma v posteli, hľadel do steny a predstavoval si ako mi ten oheň, ktorý som cítieval v rukách bude po novom páliť v hlave, pripraví ma najprv o pravé a neskôr i ľavé oko. Ako mi znútra zhorí mozog.
Čas zrazu nebol. Prestal som ho vnímať, asi aby som sa náhodou nedožil dňa keď mám umrieť. Spravil som veľa chýb na tej čiare medzi túžbou žiť a oddaním sa osudu.
Stratil som vieru, stratil som všetko no on akoby vedel čo robí.
I chyby sú bohužiaľ mojou súčasťou.
Na jednej strane som chcel ukázať ľuďom aby videli. Aby sa obzerali po okolí a nielen tápali v sebe. Na druhej som si dušu utápal v sebaľútosti a nechcel zísť zo sveta tak skoro...
Takmer všetci priatelia už boli preč, aj keď k niektorým z nich ma srdce priveľmi ťahalo. No moja prítomnosť im nakoniec len ubližovala. Moja neurčitosť v bytí nemala dobrý vplyv na moje skutky.
Našiel som si nových z tepla mojej postele. Takých, ktorý možno aj počítajú, že s nimi nebudem tak dlho. Takých, ktorých je možné opustiť a možno v nich pri tom zanechať niečo iné ako smútok.
Medzitým prišla práca, nové prostredie...
Dievča, ktorému som nedokázal povedať nie. Inokedy by som nešiel už do vzťahu. Lenže akosi to malo mať zmysel...
Je jedno aký, je jedno čo všetko má ešte prísť. No, keď v jeden deň začal oheň hltiť prvé oko, uvedomil som si, svoje chyby. Aj keď som sa tváril a vnútorne presviedčal o oddanosti osudu, vždy som sa snažil bojovať proti svetu, hrať sa s osudmi iných a dopomáhať si v znášaní toho svojho...
Veľakrát som sa pýtal prečo... Ale akoby to bol len ľudský reflex nadobudnutý vekmi...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár