Trochu sa bojím tej vysokej trávy. Toho, čo sa v nej môže skrývať a ublížiť. Tiež sa bojím starého domu z obrovskými oknami, ležiaceho pri mne. Je pustý, no i tak sa mi zdá, že v ňom niekto z času na čas žije.
No najviac sa bojím tých hrobov. Polorozpadnuté hradby minulosti a nápisy na nich tak mrazivo povedomé, že myseľ sa celá rozbesnie krikom ako by ich mali oči dočítať...

Aj tak je to jediné čo poznám...

Postavil som si lavičku.
Sedávam na nej chrbtom k hrobom a čelom k stále zarastenejšej záhrade, na konci ktorej stojí dom plný zabudnutého...
Občas sa nad trávou vznesie včela a občas sa pomedzi ňu preplazí had...
Lepšie hľadieť so strachom na život, ako na smrť. I keď chlad z kameňa, často mrazí na chrbte.
Raz budem musieť prejsť bosí až ku dverám. Kroky budú ustráchané a oči sklopené.Prejdem prahom bez mihnutia oka, ťahajúc otvorené dvere za mnou. Zabuchnú sa...
Konečne si vydýchnem.
Nemôžem potom zabudnúť vpustiť do neho trochu slnka, vymaľovať a vyjsť po schodoch do spálne, kde bozkom prebudím svoje poklady, aby precitli do sveta plného omamnej vône palaciniek so šľahačkou.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár