To si väčšina z vás aspoň predstaví. Nepoviem vám meno toho svojho, kiež by ste do neho nikdy nezablúdili.
Ach....
Myslíte si, že vám idem naháňať strach rozprávaním o tom aké je to tu v noci, že sa prepadáva, vraždí a znásilňuje? Nie, i keď noc spúšťa kolobeh šialeného sveta.
Keď raz prídete a budete tam kde ja, pochopíte, prečo je tu tak veľa betónu.
Všetko to začalo ako bežný "trip" s kamarátom a úsmevne sme čakali kým nás jedna zo svetových metropol privíta vo víre zábavy a možno by to tak aj bolo, keby nebolo keby.
Z vlaku sme vystúpili plný očakávaní no nevedeli sme o svojich vyprázdnených vreckách. Náš osud bol spečatený práve vo chvíli, keď sa naše nohy dotkli prvý krát betónu. Vtedy som na podrážkach ešte necítil, tú hnilobu, ktorá sa na ne lepila. Ani tie pohľady, ale to sme si len nahovárali.
Doteraz si spomínam ako sme sa pousmiali na sprievodcu, ktorý nás upozorňoval, že ak sa už na stanici vyberieme zlým smerom, padneme do pasce z ktorej sa nevyhrabeme.
Samozrejme za všetkým boli ľudia. Množstvo ľudí, ktorý chceli moc, ovládnuť celé toto mesto a pravdepodobne neskor expandovať ďalej. Čakali len na takých ako mi, aby im zobrali všetko a tým nemyslím len majetok.
Prvé dni boli ťažké, ale po tom, čo nasledovalo na ne spomínam ako na jedny z tých príjemnejších v mojom živote. Boli sme na polícii, kde nám povedali, že za tri dni sa máme zastaviť a zatiaľ nejako prežiť, kým všetko vybavia na slovenskej ambasáde. Neradi, ale predsalen sme zostali na ulici. skúsili sme si niečo nažobrať, ale napodiv sa nám nepošťastil ani halier, ani cent ani pesos, akurát tak zvláštnych pohľadov. Nie takých, ako na bežných bezdomovcov. Cítil som, že všetko je od začiatku akési zvláštne, že väčšina ľudí tu niečomu podlieha, niečomu väčšiemu ako sme my dvaja kedy poznali. Preto som vlastne nakoniec nechcel mať žiadny úžitok ako kamarát, ktorý mal so sebou ešte kocku hašiša a nejaké lsd.
On bol prvý o ktorom som vedel, že ho dostali. Mali sme ísť na ambasádu, kde nám mali byť poskytnuté doklady a peniaze na návrat domov. Ja som však zameškal autobus v ktorom sa my on, ako vždy rýchlejší bežec, škeril spoza zadného skla. To bolo naposledy, čo som ho uvidel.
Na ambasádu som teda odkráčal zhruba dva kilometre pešo. Posledné tri dni som iba chodil a bol som unavený, no predstava mojej teplej postele doma, dodávala môjmu kroku ráznosť a keď som uvidel budovu s našimi vlajkami, mal som pocit, že sa rozplačem po tých dňoch na ulici.
"Nechoď tam!"
Začul som zrazu od okoloidúceho. Ani len gestom nenaznačil, že by tie slová mali patriť mne, ale patrili a ja som mal šťastie v mojej dumavej mysli. Možno som bol vždy trochu paranoik. Dokonca i auto, ktoré okolo mňa, za chvíľu prešlo, akoby som videl v tomto obrovskom meste za tie tri dni aspoň desať krát. Zazvonil som na zvonček a spýtal sa na pána S, ktorý mal prednedávnom prísť pre doklady. Odpoveďov my bolo, že nikto taký tu predsa nieje, po tom nastala chvíľa ticha a z repoduktora sa ozvalo: "Pán Y?"
Vtedy sa to stalo, toto mesto my pootvorilo kúsok zo seba a pohľad na tú hnilobu ma takmer zrazil na kolená. V tej chvíli bola ľudskosť všetkým čo mi ostalo i keď som si to ešte neuvedomoval, no rozhodnutie bojovať za ňu ma drží pri živote doteraz...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
kissmeplease
26. 2.febuára 2011 21:07
fúha, to znie dobre .. záhadne
Napíš svoj komentár