Prechádzam sa Kawanabeho plátnami tak ako ma nimi kedysi prevádzala mama. Ukazovala na mužov a ženy, rozprávajúc mi o tomto kúzelnom svete.Raz vraj dorastiem na jeho pochopenie.
Čas bežal a ja som skutočne začal chápať posolstvá skryté za ťahmi jeho štetcov. A tento pocit zo mňa robil muža. Čím viac som tomu svetu chápal, tým pevnejšie som ho držal v rukách, tým viac som bol hodný ,raz v tento svet vstúpiť s vlastným "učňom".
Lenže som až príliš podcenil miesto duchov v tomto svete. Z tvári zhliadnutých akoby na okraji výstav. Vždy som si myslel. že boli len produktom mojej predstavivosti... Lenže oni boli ako ja... Postavy zakliate do plátna.
Vytrhnuté z tohoto sveta, pre kľudný spánok neviniatok...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár