Vysušené telo unavené túžbami a snami už dávno nehľadá svoje srdce....
Kiež by vedela, že naspäť k nemu ho môže zaviesť iba ona. No jediná možnosť začať žiť je márna a tak smie len po každom slove nesmelo žobroniť, aby ho začula.
Lenže každý má svoju bolesť...
A tá jej bola príliš veľká, aby vnímala sny o stratenom srdci, ktoré jej v spánku ukladal pod viečka.Jej sa rútil celý svet a ona sa uprostred neho nevládala pohnúť od strachu. Čo mohol robiť ako prízrak? Len sledovať ako ťažké balvany zráňajú to čo miluje najviac. Nešetrili ju ani na kolenách, ani keď ležala tvárou v prachu.
A aj on časom pre bolesť zabudol a tak len prosil aby utekala preč, aby si zachránila život, ale nikdy ho nezačula. Nemohla...
Jeho srdce bolo niekde v diaľave, pochované s jeho telom. Nemohol ju uchopiť a chrániť svojimi ramenami, ani jej dať dôvod žiť... Mohol len dúfať a táto nádej mu bola všetkým. Že možno raz... Možno pred úplným koncom...
Spomenie si na miesto ležiace pri hraniciach jej sveta. Tam, kde sa v jednom bode stretávajú slnečné lúky, jesenné lesy i zasnežené zážitky...
Niekde tam pod pňom leží zelený vrchnáčik, pamiatka na raňajky nedbalých turistov...
Stratený v lístí, kedysi zapríčinil, jej bezstarostný úsmev...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
alroune
13. 2.febuára 2011 09:42
odpust mi :`(
Napíš svoj komentár