Už bola tma, bola hladná a nemala kam ísť.
„Stratila si sa?“ začula hlas, ktorý ju vytrhol z jej snenia. Obzrela sa a uvidela postaršiu ženu, ako na ňu hľadí.
„Mierne. Vlastne, som totálne stratená“ priznala rozpačito. „Ja...keby som len vedela, kde som to bola.“
„Keby si vedela, kde si to bola, určite by si sa nestratila“ usmiala sa na ňu stará pani.
Ava si nemohla pomôcť, musela sa pousmiať nad touto poznámkou. Ten vtip jej pomohol trošku sa uvoľniť.
„Ja viem, ale tu nejde len o to, že som sa stratila. Netuším, v akom meste som, alebo ako ďaleko som od domova. Nepomohlo ani to, že dvojica bláznov mi vyrozprávala taký úplne absurdný príbeh“ vysvetlila, hoci mierne nesúvisle.
Tá úbohá žena si pravdepodobne o nej myslela, že je zdrogovaná, alebo čosi podobné.
„Ah, si tá novo prichádzajúca“ poznamenala pani.
„Pa-pardon?“ vykoktala šokovane
„Určite ti je chladno a si hladná. Poď ďalej, urobím ti niečo na jedenie“ ponúkla sa stará pani.
Niečo v Avinom vnútri jej napovedalo, že môže starenke dôverovať, takže ju nasledovala do malého tehlového domu. Vnútri bolo pekne a útulne, presne ako by to malo byť v takom malom dome.
Až teraz v kuchynskom svetle si Ava uvedomila, aká je starenka malá a krehká. Mohla byť nanajvýš 1,5 metra vysoká a vyzerala oveľa staršie ako pri svetle pouličnej lampy.
„Musíš byť neskutočne zmätená“ riekla kladúc pred Avu tanier s horúcim jedlom. Sadla si oproti nej so zádumčivým pohľadom.
„To teda som“ priznala Ava a pustila sa do jedla.
Mala pocit, akoby nejedla celé dni. Starenka ju pozorne sledovala s prívetivým úsmevom na tvári.
„Ako sa voláš?“
„Ava.“ Zamumlala s plnými ústami.
„Veľmi ma teší Ava. Môžeš ma volať Nana“ usmiala sa starenka. „Nasledujúcich pár týždňou spolu strávime veľa času.“
Automaticky prestala jesť a pozrela na ňu so spýtavým pohľadom.
„Niekto Ti predsa musí pomôcť usadiť sa v Une“ odpovedala na nevyslovenú otázku.
„Bože, aj vy?“ pokrútila hlavou a vyskočila od stola.
„Ava sadni si!“ povedala prísnym hlasom.
Autoritatívnosť, s ktorou tá krehká ženská prehovorila ju šokovala a prinútila ju poslúchnuť.
„Chápem, že si vystrašená, a toto všetko je proste neuveriteľné, ale nemôžeš od toho utekať. Čím skôr akceptuješ realitu, tým lepšie pre teba a aj ostatných.“ Prehovorila už pokojnejším hlasom.
„Zvyčajne som..miernejšia pri vysvetľovaní týchto vecí, ale niečo mi hovorí, že nemáš rada, keď niekto ide obchádzkami. Čiže ti všetko poviem na rovinu. Si mŕtva. Nič nezmení tento fakt. Aj keď, získala si druhú šancu na život...“
„To mi už bolo povedané, ale čo je dobré na tejto druhej šanci, keď som tu ostala sama?“ spýtala sa jemne nahnevaná. „Nikoho nepoznám. Nemám tu priateľov! Nemám tu rodinu! Snažila som sa nájsť svojho brata, ale..“
„Tvojho brata?“ opýtala sa Nana zarazene.
„Áno, bol so mnou v aute, keď sme havarovali“ vysvetlila po asi stý krát v ten deň.
„A ty si ho pamätáš?“ zamračila sa.
„Samozrejme, že si ho pamätám! Prečo sa ma každý pýta túto hlúpu otázku?“
„To je zaujímavé“ zamrmlala Nana.
„Prepáčte, ale ako dlho tu už trčíte? Rodina je predsa niečo, na čo človek nezabúda“ riekla Ava mierne ofenzívne.
„Prepáč, ja si to uvedomujem“ odpovedala. „Lenže...Keď ľudia dorazia sem do Uny, normálne si nepamätajú svoj prvý život. Pamätajú si len tak dôležité veci, ako je ich meno, vek, a samozrejme, ako umreli. Ľuďom vtedy stačí, aby sa vyrovnávali so životom v Une. Nepotrebujú ešte, aby smútili za svojim predošlým životom.“
Ava sa prudko zamračila: „Chápem.“
„Teraz to môže znieť nereálne, ale ver mi, po čase to bude lepšie. Hneď ako sa naučíš, ako to tu funguje, zistíš, že to nie je až tak zlé. Život v Une je v podstate takmer tak istý, ako život na Zemi. A práve preto by si spočiatku mala ostať tu so mnou.“
„Ja nemôžem...“ začala, ale starenka ju prerušila.
„Nemáš inú možnosť. Ak sa strachuješ o to, že tu budeš zavretá so starou ženskou ako som ja, môžeš si kľudne vydýchnuť. Nie si prvá osoba, o ktorú sa starám.“
„Ďakujem“ povedala úprimne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár