Samý piesok, slnko, sucho a vyschnuté pery. Tie vyschnuté pery sú najhoršie kedže si ich stále oblížem a potom po pár sekundách štípu ešte viac. Pomaly už ani nemám sliny, ktorými by som ich oblízal. Keby že mám pri sebe niveu, niveu a vodu, alebo rovno civilizáciu s niveou vodou, čo by som zato dal.
Stále samý piesok, nenávidím piesok. Spaľujúce teplo a v noci neuveriteľná zima, prechladol som, kašlem ale na sople moje telo nemá tekutiny. Sypú sa mi z nosa len zoschnuté krvné zrazeniny zo sopľami. Toto nie je dôstojná smrť, dokonca som počul, že po smrti sa vám uvoľnia všetky zvierače v tele a vy sa poseriete a poštíte. To my bude ale krásna smrť, keby to bolo také krásne ako v romantických filmoch. Pri tomto ma napadlo, že ako to strašne muselo smrdieť na bojových poliach v minulosti. Neviem či sa cítila ako hrdinovia aj potom ako sa posrali. Vlastne sa už necítili.
Od fyzických záležitostí pomaly prechádzam ďalej. Začínam rozmýšľať filozoficky. Smrť je tak blízko, že nechápem prečo som sa ešte nehodil o zem a nevzdal to. Odkedy spadlo moje lietadlo som dopil aj tie dva litre vody, ktoré som tam mal a teraz len dožívam. Od smädu od hladu, ale ako píšem, chcem prejsť na filozofiu. Prečo sa to stalo a prečo chodím po púšti. Boh ma asi nemá rád a dal som mu patrične najavo, že za toto ani ja jeho a začal som po ňom kričať a nadávam mu.
Som zúfalý a prosím Boha o pomoc, neviem ako ďalej pokračovať, čo mám robiť. Som sám, potom ako dopíšem túto poznámku sa schúlim k zemi a chcem pospomínať na rodinu, priateľov, na moju bývalú frajerku, ktorú mám stále rád. Na to ako sa smejú, na to ako sme spolu hrali v krčme pri piatom pive karty a ja som stále prehral. Na to ako ma mama načapala pod vchodom, keď som tam s kamarátmi fajčil a myslel som si, že bude dlhšie v robote. Nemôžem plakať, lebo som maximálne dehydrovaný, preto len vzlykám.
Bože prečo? Prečo ja? Prečo si ma tu poslal? Možno ma tu Boh naozaj na niečo poslal, mám si niečo uvedomiť? Robím niečo zle? Pery mi asi za chvíľu odpadnú a na jazyku mám takú hnusnú chuť, že by som to neprial ani najväčšiemu nepriateľovi. Samá žlč. Čo si mám uvedomiť?
Po dlhom uvažovaní, či ma vôbec niekto počúva, či existuje nejaký Boh som začal uvažovať, či sa stalo niečo v mojom živote nadprirodzené, čo by jeho existenciu potvrdzovalo. Nič.
Vlastne spomenul som si na niečo musím to napísať. Keď som bol ešte na vysokej škole, kamarát nám na intrák doniesol fľašu domácej slivovice, postavili sme ju ku oknu a v tom zafúkal vietor, okna do nej udrelo a spadla na zem. Rozbila sa na milión častí a my sme nadávali, lebo sme nemali čo piť. O dva dni odnášali kamarátovu rodinu do nemocnice pretože to bolo nejak chybne vypálené, zdá sa mi že jeho ujo je doteraz slepý. Raz sa mi stalo aj to, že som mal ísť na výlet do Chorvátska, ale ochorel som. Mal som miesto rezervované pekne vzadu aby som mal kľud a aby nikto na mňa nepozeral. Bohužiaľ som nešiel a bol som tiež veľmi nahnevaný, až pokým som sa z správ nedozvedel, že na diaľnici do autobusu cestovky, ktorou som mal ísť a v deň kedy sme vyrážali, na zadnom mieste, na ktoré dotyčný neprišiel narazil kamión a celý zadok autobusu rozmetal. A teraz som tu, Bože ďakujem.
Bože prosím daj mi znamenie.
Mojou hlavou idú divné veci, ale verím, že všetko je tak ako sa má stať. Zrazu vidím niečo na piesku. Sú tam dve čínske tenisky smerujúce za jednu dunu. Odkladám denník a idem tam.
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
1
lenkaska1
8. 4.apríla 2014 22:22
Škoda že Boh nedal nejaké znamenie aj tomu ujovi :/
Napíš svoj komentár