Časť 2. - Dobré ráno Amerika!
…Domov, ľudí, rodné mesto skúsil som si do duše ho zamerať
to čo po ňom ostalo tu, neviem moji, veru neviem, čo toto má znamenať…
I. Nad Dogesidom vychádza slnko pomerne skoro. Je to ceľkom príjemný pohľad pre cudzinca, ktorý prichádza po príjazdovej ceste a spoza cedule s nádychom päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia vykúka vychádzajúce slnko. Niekedy sa však slnko zrdží a príjazdová cesta je zahalená tmou, ktorú občasne prerušujú svetlá automobilov. V takomto svetle by si mohol nočný cestujúci všimnúť malý leták, ktorý je bezvládne unášaný nočným jesenným vetrom.
Cirkus sa vracia…..
Po siedmich rokoch vo vašom meste!!!
Výborný program, veľa zábavy. Klauni. Mimovia. Zľavy pre deti!
Prosim vás, nezabudnite zavolať Vaše deti…..
nezabudnite, vraciame sa…po 7mich rokoch!
A v pozadí reflektorom slabo osvetlená tabuľa Vitajte v Dogeside...
II.
Claya vytrhol zo spánku prudký náraz flašky o chodník. Aspoň tak si zvuk spoza okna predstavoval. Za normálnych okolností by na taký podnet nevstal, no spomenul si, že si v tom zhone večer zabudol nastaviť budík. Pohľadom cez malé okno smerom na východ zistil, že do svitania má ešte času dosť a čo sa toho zvuku týka, mal pravdu. Mladík sa tackal vlnovkovitým pohybom smerom cez parkovisko, niekde ďalej. Azda domov alebo na ďalšiu diskotéku. Clay sa pokúsil o slabý úsmev, no rozospatosť mu dovolila len akýsi neprirodzený úškľabok. Rýchlo sa zvrtol a vliezol opäť do postele.
III.
Penzión Gilla Markowskeho mohol byť pomaly považovaný za historické dedičstvo mesta Dogeside. Postavil ho ešte pred vojnami starý otec Markowski, ktorý videl v Dogeside novú výzvu, ktorej sa ihneď chopil keď sa sem presťahoval so svojou ženou a štyrmi deťmi. Gillovi ho pripomínala zožltnutá, ale jasná čiernobiela fotka v mohutnom ráme na krbe,ktorý ohrieval celú vstupnú halu, kde sídlila recepcia a niekoľko pohodlných historických stoličiek s malými stolíkmi a novinami. Jeho rodičia vždy vtipkovali na účet toho starého krbu a jeho starého otca.
Na situáciu, keď sa v ňom zasekol starý otec Markowski v santaklausovskom kostýme, si pomerne často spomínal pri nejakých pohárikoch Kentuckého Bourbornu. S lesklými očami a úsmevom pripitého námornika vždy vášnivo rozprával ako dedo vliezol do komína tesne po štedrovečernom servírovaní a vytiahli ho až keď nejaký sused alebo kto do čerta to bol (ako to Gill zvykol hovoriť svojim hosťom) nabúral kladivom statiku západnej steny tesne po polnoci. Či mal vtedy starý Markowskí vypité tak ako Gill vždy, keď túto príhodu spomínal nato si už z detstva nepamätal, ale nechal to ako taký interaktívny záver pre poslucháčov svojej príhody.
Gill si na posedenia a návštevy potrpel. Podobne ako trval na riadnom oslávení dňa nezávislosti, vďakyvzdania, vianoc, alebo narodenín. Mal svoje vyjazdené kolaje, ktorých sa držal no nebol vyslovene konzervatívny. Niečo na tradícii bolo, je a aj tak bude,pretože jeho otec, starý otec a asi aj jeho poľskí predkovia dodržiavali rovnaké tradície, ktoré sa osvedčili a vychovali na nich podľa neho celkom slušnú generáciu, ktorá sa vie o seba postarať. V Dogeside patril k staršej časti populácie a tak nemal výraznú snahu meniť tak povediac smer svojej cesty. Avšak, na rozdiel od väčšiny dôchodcov pevne , teplúčko usadených v mestkej rade Dogeside sa dokázal otvoriť aj niektorým pokrokovým názorom. Dôkazom toho bolo, že jeho penzión v meste bol jediný, ktorý bez zbytočných rečí, nepríjemností
a zvýšeného nájomného ubytoval navrátilca Claya Hallsa.
"Annie? Potreboval by som vedieť, ktoré izby sú na dnes k dispozícii." vecne sa spýtal Gill svojej manželky a recepčnej v jednom, keď sa nemotorne tackal po schodoch so šálkou rannej kávy a malým tanierikom.
"Ehm?" ozvala sa šedivejúca žena, spoza recepčného pultu nezaujato, popritom ako čítala nejakú starú knižku. Vek už sa jej na tvári dávno prejavil, no pôvab, o ktorý kedysi Gill bojoval s miestnym šerifom Donniem Hendersonom sa nestratil, len bol prekrytý značným počtom drobných vrások.
"Izby, ktoré su volné…"
"A-há, no tridsaťšestka, osemnástka a pätnástka. Tú pätnástku ráno upratali…" dodala omámená najnovším románom, ktorý dostala na narodeniny.
"Neskoro v noci prišiel Halls…" povedal ticho Gill, keď zostúpil z posledného stupňa zatočeného schodiska na zem a zbadal svoju manželku.
"Kto, Hm?" bez zaujatia, skôr z povinnosti sa spýtala. Potom si však uvedomila čo jej starý manžel povedal, spozornela, zadívala sa na manžela a ani si neuvedomila, že jej na román spadla celá dlaň. Vedela aké meno bude nasledovať.
"Clay Halls…"
"Ten chlap čo prišiel včera večer je ten váš Halls?"
"Áno, a ja viem, že to čo sa udialo nie je jeho vina. Každý na neho v tejto diere bude kydať do nekonečna. Presne tak ako každý vie, že zato nemôže."
"Nie sme tu od toho, aby sme niečo rozsudzovali."
"Ja viem zlato, len proste priprav tú izbu."
"Je hotová, už som ti to to predsa..."
"...Povedala, viem. Zabudol som." vyčaroval na perách úprimný starecký úsmev a sadol si na jednu starodávnu stoličku a kávu si položil na stolík. Pomaly si z nej odchlipkával a keď si ju premiešal vylial napriek tanieriku na stolík a noviny na ňom. Opatrne zdvihol tanierik a položil ho vedla.
Od tragédie v Dogeside uplynulo sedem rokov, pridajte sa k miestnym a zapálte sviečku na úctu obetiam. Patrí sa to - hlásal titulok na novinách. Gillovi nešlo do hlavy aký vôl, môže za titulok napísať odkaz : "Patrí sa to", okrem toho mu to bolo povedomé, ale nespomenul si, kto to kedy používal. Asi nejaký kamarát pri Bourbone.
"Annie? Preboha, odlož tie noviny zo stolíka, keď tu je Halls… Vieš, že mu tam zomrel kamarát."
"Noviny? Čo? A-há…jasné…" prebrala sa z románového vytrženia opäť Annie.
"O-K, idem do trafiky zlato. "
"A Gill?", opäť trochu spozornela. "Kedy si stihol ísť kúpiť tie noviny? Dnes predsa roznáška nechodila…" Gill však už nič nezaregistroval, len zabuchol dvere a stratil sa v hmlistom jesennom ráne…
IV.
Starý Bones sa pomaly dotackal k odparkovanému autu. Natrel auto " debilným" čistiacim prostriedkom a potom ho opláchol "buzerantskou" vodou, aby si zarobil aspoň na tú "idiotskú" desinu, čo mu za pol dňa dáva Ray Ward zato že umyje autá na jednom parkovisku denne.
Ten mladý blbeček si natom zakladá a dúfa, že vyhrá tú sprostú volebnú kampaň. Ale kto to spraví? Kto to vyčístí? Starý Bones…
Jeremy Growes, ktorému, keď ešte pracoval v miestnej továrni na svietidlá prischla pre svoju útlu postavu prezývka Bones, nenávidel približne od štyridsiatky celý svet. Ako malý bol plný ideálov a snov, ktoré sa mu však rozplynuli hneď po tom ako ho vyhodili z pomerne stáleho zamestnania a ako sa bližie zblížil s flaškou. Jediná žena, ktorú kedy miloval si vzala vojaka, ktorý úspešne prežil Kóreu a na neho sa vykašlala. Ideály o tom ako si založí vlastnú stolársku firmu, pretože vyrezávanie ho ako malého chlapca nesmierne bavilo, sa zosypali ako domček z karát (alebo v jeho prípade cigariet )a teraz tu stojí a leští pár šrotov pred starým kancelárskym komplexom, ktorý v súčasnosti využívajú možno tak dve firmy, aj to na pokraji krachu. Ak mu to však má priniesť prachy na guláš u Stone-a a nejaké tri pivá, tak prečo nie? Vyleští každé auto, aj keby nemá kolesá, vyleští kludne aj to idiotské parkovisko. Prachy sú prachy a prachy boli v podstate už odkedy zastrelili Kennedyho pre Bonesa jediná istota, na ktorú sa mohol spolahnúť. Správna investícia bola investovať do peňazí, povedal by jeho otec. Tak isto to hovoŕí aj on,nato aby to vedel výšku nepotreboval.
Zamračil sa vyžmýkal starú špongiu a strčil si do úst cigaretu. Kým si ju nemotorne kostnatými prstami zapálil, všimol si, že dvere na kancli pred ním sú mierne pootvorené.
Idioti…
Vybral zapalovač. Ako škrtol kamienkom, dvere sa pootvorili ešte viac a z kanclu sa vydal priškrtený smiech.
Dementi…
Pripálil si a vykročil smerom k dverám.
Ja vám dám, parchanti malý.
Starý Bones vtrhol dnu a na jazyku mal prichystaný celý príručný minislovník vulgárnych výrazov. Kým ho však stihol vykričať pred očami sa mu zahmlelo. Na podlahe kancelárie ležal mŕtvy muž.
V.
Pomerne veľký trávnik pred druhým stupňom Whitemountskej základnej a strednej školy na Whitemount Street sa hemžil veľkým počtom detí. Ak by mal niekto možnosť sledovať túto scenériu z vtáčej perspektívy desať minút pred začatím vyučovania, určite by si pomyslel, že sleduje malý miestny rockový festival.
Vážený cestujúci, volám sa Rudy McCullin, dnes som váš pilot. Chcel by som vám oznámiť, že sme práve úspešne vzlietli a ak sa po našom pravom krídle pozriete nadol uvidíte miestnu demonštráciu. Príjemný let, letušky budú o chvílu servírovať občerstvenie.
Skupinky detí sa sústredili do malých kruhov na trávniku a využívali posledné momenty pred začatím školy na uvoľnenie alebo debatu s kamarátmi. Medzi nimi poletovali prvé červenožlté opadané listy, ktoré neodolali ani zatiaľ veľmi slabému
jesennému vánku. Ranná hmla ustúpila už pred hodinou a tak to väčšina výrastkov využila k tomu aby do školy cestovali trochu zábavnejším spôsobom…
Jedným z nich bol aj šesťnásťročný Martin Panevin, ktorý niekedy v trinástich vymenil futbalovú loptu za skateboard. Jeho otec týmto rozhodnutím nebol nadšený, ale keďže to Martinovi nedovolovalo zranené koleno, musel to rešpektovať. Naopak Martinova mama, Evelin Panevinová sa značne upokojila, pretože sa vždy prehnane bála o zdravie svojho synáčika. Martin sa športu venoval aj naďalej ale skateboard bol momentálne jeho najväčšou vášňou. Na Whitemountainskej strednej mal celý zástup známych, no len malý hlúčik priateľov.
Martin bol kamarátsky,čestný a vytrvalý, no najmä si vedel usporiadať hodnoty tak, aby nemal nikdy problém s učením. Logické myslenie mu síce nešlo vždy tak rýchlo ako spolužiakom no vytrvalosťou ich väčšinou dokázal predbehnúť. Napriek tomu však mal typický puberťácky nedostatok a to nedochvílnosť.
Aj teraz Martin vyrazil z domu až za pät minút deväť a preto prakticky nemal šance stihnúť to na čas. Sám považoval za úspech, keď dorazil pred školu, skateboard chytil pod pazuchu a v momente ako po dvoch vybehával schody, začul cez otvorená okná učební rázne zvonenie. No tentokrát mu bolo jasné, že sa jeho obvyklý úspešný scénar nenaplní a bude musieť starému Rossbockovi vymyslieť priblbú výhovorku. Keď konečne dorazil, skateboard najprv rýchlo a obratne chytil do ruky a potom ho švihom z polovice napasoval do školskej tašky. Už- už chcel prudkými krokmi prekonať schodisko a preletieť veľkými dverami, keď si všimol poslednú stojacu skupinku na trávniku.
"Hovoril som ti Dough, že krpatí Mallenovci budú zlatá baňa." povedal zhrbený výrastok , v koženej bunde s dlhými neupravenými vlasmi. Miestny, najmä deti, ho poznali podľa mena Todd Rockins.
"Nananá decká…Chcete ísť do školy? Tak padajte. " otočil sa k dvojici aspoň o dve hlavy menších chlapcov s aktovkami pomaly väčšími ako oni sami druhý výrastok stojacich medzi nimi a Rockinsom. Jeho meno bolo Dough Salke, no každý ho volal iba Dough. V Dogeside to bolo medzi deťmi ustálené slovné spojenie, niečo ako plniace pero, triedna kniha alebo detská izba, Dough a Rockins… Kedysi sa podobné typy nazývali postrach ulice teraz ich všetci označovali buď za bitkárov alebo feťákov.
"Dali sme vám desiatu, tak nám dajte pokoj!" ozval sa z dvojice mladých chlapcov s aktovkami, ten čo bol predsalen o trošku vyšší.
"Desiatu is nechaj, my chceme peniaze!" zhúkol Rockins, tak že sa mu odkryl celý spodný a časť horného neupraveného chrupu. Mallenovcom to nahnalo strach.
"Nemáme peniaze, ozval sa ten nižší."
"Prd nemáte, decká." zamrmral Dough a chytil menšiemu aktovku.
"Nechaj ho!" z posledných síl sa starší a vyšší Rick Mallen zastal mladšieho Tobbieho a z celej sily vystretými rukami strčilo do Dougha. Tobbie len s vyvalenými očami na pokraji plaču sledoval scenériu. Doughom náraz takmer vôbec nepohol, naopak na ústach mu vyčaril krivý úšklabok.
"Tak vy si nedáte povedať." načiahol sa Dough po Rickovi a potiahol ho za sveter, už-už si zovieral veľkú špinavú päsť keď v tom zakročil Martin, ktorý posledné chvíle scenérie sledoval.
"Salke… Nikto tu nato neni zvedavý…" vykročil smerom k nim.
"Ale,ale. Starý invalid Panevin. Počul som, že ten tvoj starecký futbalový spolok stále prehráva." zakričal cez trávnik Dough. "Teda vlastne ten tvoj exspolok. Ha-ha" spolu s ním sa zasmial aj Rockins a opäť odkryl chrup, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani posledný Dogesidský bezdomovec.
"Aspoň ma nevyhodili… Pusť tie decká. Na krpatých sa ti vyskakuje celkom dobre."
"Kludne si vyskočím aj na teba…" zachvastal sa ten slávnejší z bitkárskeho dua, "zaspomíname na staré časy."
Martin už dobre vedel, ktorá bije a preto si z pliec zložil ruksak. Vykročil smerom k Doughovi. Dough pustil Ricka Mallena rozbehol sa po Martinovi. Bežal hlava nehlava a z sa mu dral rev, ktorý okoliu znel ako malý barbarský pokrik. Nezainteresovanému by táto scéna mohla pôsobiť vcelku komicky, no z piatich ľudí,ktorí sa na nej práve podielali nikto nemal chuť na smiech.
Dough spravil výpad prvý. Neobratne sa zahnal obrovskou päsťou a hneď za tým ho nasledovalo celé telo, s cieľom prudko do Martina naraziť. Ten však rýchlo zareagoval a úder ho zasiahol len polovične aj to do ramena. Dough preletel. Martin sa zorientoval prvý a kým sa bitkársky král otočil, letel do protipohybu na zem. Rockinsovi v tom doplo a rozbehol sa svojmu kamarátovi z mokrej štvrte na pomoc. Starší Rick Mullen v tom hrdinsky a možno aj trochu sebadeštruktívne quasimodovi podložil nohu, ktorý spravil niečo ako kotrmelec. Kým sa hrbatý chlapec s pokazeným chrupom pozviechal, chlapci už boli pri Martinovi, ktorý bezpečne držal Dougha na zemi. Víťazoslávne sa tváril a spomínal na bitky po futbalových zápasoch, ktoré jeho otec tak nesmierne neznášal, ale v ktorých vždy nad týmto miestnym postrachom víťazil.
V tom sa rozleteli dvere a von vybehol červený zástupca riaditeľa pán Eaffey a zdrapol Martina za golier.
"Vy dvaja marš dnu, vy dvaja k nám nechodíte tak vypadnite, ak nechcete mať na krku policajtov a ty, Panevin, zober si batoh a zvyšok vyriešime v kancelárii riaditeľa."
Martin mal síce chuť na protesty, no zmohol sa len na obyčajné "ale" a potom si radšej kusol do jazyka. Radšej si nechcel ani predstaviť, čo nato povie jeho mama, Evelin Panevinová, najzásovejšia podpredsedníčka mestskej rady mesta Dogeside.
VI.
Donnie Henderson často koketoval s myšlienkou zmeniť prácu. Alebo aspoň zameranie, nejakú inováciu. Krucifix, veď mu len nedávno ponúkli perfektný job priamo v Pennsilvánii. Zaučoval by nejakých policajných bažantov aby vedeli ako sa správať keď budú v parku chlastať neplnoleté decká, alebo ako zložiť chlapa čo ukradne starenke peňaženku. Občas by pomohol pri výskume. Plat by bol dvojnásobný. Prečo tu ostal? Lebo je ako všetci, už si zvykol na stereotyp a inovácia ho síce láka, ale nemá na ňu dosť odvahy. Šerif sedemtisícového mestečka, to veru nieje žiadne terno, ale holt prachy nie sú vždy len prachy, a poznať každého a najmä ak každý pozna jeho má tiež svoje výhody. Grátis služby boli takmer na každom kroku pre Hendersona samozrejmosťou a sám si navrával, že si ho ľudia v meste vážia. Čert to zober, či áno alebo nie, hlavne že má dobrú povesť. Škoda, že mu tu prifarili toho mladého Millera, pretože ten je pomýlený asi ešte viac ako jeho vlastná žena, ale aspoň mu sem nosí raz mesačne dobré cigary.
Jednu z nich mal Henderson zapálenú aj teraz, pritom ako mu jasné slnko, ktoré sa ako ohnivá guľa vynorilo z hmlistého rána, presvitalo spomedzi žalúzii a osvetlovalo mu dnešný výtlačok Dogeside"s Voice a najmä tú prednú stupídnu stranu o tragédii pred siedmimi rokmi.
To bol vtedy zmätok. Len tak tak, že nevypadol z mesta. Každý chodil dva mesiace ako mŕtvola, o cirkuse s ním nikto nekomunikoval. Jediný s kým na tú tému dokázal nadviazať rozhovor bola jeho stredoškolská láska Annie Markowská. Tá s ním dokázala rozobrať aj nepríjemné témy o mnoho živšie ako jeho žena Tiffany. Boh vie, prečo k nej kedysi niečo cítil. Tú záhadu mu však nepomohla rozlúštiť ani Markowská. Nikto. Atrakcie sa skončili, klauni sa stratili, cirkus sa stratil, deti zmizli.
"Tak to holt chodí." vzdychol si a prelistoval na šport. V tom sa rozleteli dvere a do kancelárie vtrhol mladý neohrabaný Miller.
"Máte celkom súrny hovor šéfe."
"Akože súrny. A nehovor mi šéfe, kde sme, na burze?"
"Ospravedlňujem sa. A neviem, nechceli mi povedať čoho sa to týka. Len, že vás mám okamžite zavolať."
Šerif znechutene vstal a uhasil cigaru. Zapravil si košelu do béžových nohavíc a pomaly neisto sa predral do vedlajšej miestnosti k telefónu. Miller ho pozoroval a všimol si začiatočnú nahnevanú gestikuláciu. Približne asi vedel aké slová šerif Henderson do telefónu volí. Potom sa jeho pohyby aj gestikulácia ukludnila, pôsobil odovdzaným dojmom. Nakonci, slabo položil slúchatko naspäť a pomaly s vyvalenými očami sa vydal späť do kancelárie.
"Čo sa deje šerif?" spýtal sa nedočkavo Miller.
Henderson si pravou rukou šúchal zvrásnené čelo. "Bill Splangler… Je mŕtvy."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár