Byť cicou je bohovský gýč

Vytrhla som ďalšiu stránku v kalendári. Čo to trepem, ja som ju vyškubla. Surovo som ju urvala a roztrhala na tisíc malých kúskov. Dobre. Len milión. Panebože, ráno vstanem, pozriem sa na svoju ľavicu a tam jedine pes. Tak sa pozriem na pravicu a tam hovno.

To mi robí hádam schválne, hovorím si. Je streda. Alebo štvrtok. Neviem. Počasie je stále rovnako usmoklené ako ja. Asi sa tiež tak bohovsky topí v depke zo staroby.
Včera som si dokonca našla prvú vrásku pod nosom. Neprikladám tomu veľký význam.

Len si na to dávam o čosi viac make-upu. Cestou do kúpeľne som krvilačne vyrvala ďalšiu stranu z kalendára. Doteraz som nechápala svoje kolegyne, ktoré sa mi sťažovali, že po dvadsiatke to ide dole vodou. Cítia sa staro a pritom majú len dvadsať. Hlupaňa!

Pomyslím si, že tú vrásku si nikto nemôže všimnúť. Vchádzam do obývačky a mamina na mňa vypleští oči. Otec chvíľu premýšľa, či sme skutočne rodina. Ach, neskoro, všimli si to. V kúpeľni ma takmer porazí. Vráska. Iná. Na čele. Som totálne zúfalá!! Hovorím si, že musím konať. Otváram prvý časopis, ktorý by mi mohol pomôcť. Váham v trafike. Kúpim si inko alebo madam? Ved dvadsať mám o rok. V inku sa môžem poskladať z efronovských tváričiek. Desia ma už aj na hajzli. Skáču na mňa z taniera. Usmievajú sa na mňa svojou bezchybnou tváričkou. Predstavujem si, ako driapem nechtami do očí toho cukríka. Odporne závidím. Pohľad na vrásky ženy z titulky časopisu pre skutočné ženy ma len viac dojíma. Teraz sa to bude celý rok ťahať len k horšiemu a potom zvesela dole kopcom. Kúpila som si niečo medzi tým. Telefonujem známej, aby sme si sadli na kávu až o týždeň, lebo teraz strašne vyvádzam kvôli debilnej ryhe, ktorá sa mi vrezáva do čela ako čiara osudu. Je to môj osud. Cestou do práce zisťujem, že som zabudla zamknúť byt a rodičia by mi mohli utiecť na slobodu. Volám susedke, že náhradný kľúč je v ľavej papuči pod radiátorom.

Dvíha mi to jej muž. Zložím, ešte si pomyslí, že som stará alchajmerka. To akože fakt nepotrebujem, fakt sori. Počas veľkej triednej porady mi volá mama, že otec ušiel z bytu. No zbohom, ak išiel do krčmy na pivo, tak doma bude o zábavu postarané do konca mesiaca. Vzal aj psa. Takže si pivo kúpi v diskonte. Po celý deň chytám zvláštny tik do oka a nikto sa na mňa nechce pozrieť. Prepadne ma vlna smútku a vyplačem rieku. O hodinu nato už v správach hovoria o tom, že v Indii padlo asi 13 milimetrov zrážok. To budú moje slzy. V aute si pustím rádio a práve sa moja dobrá kamarátka rozpráva s nejakým hosťom o biopotrave. Idem do toho. Kúpim si čelenku, potítka a športovú fľašu. Pretože BIO je tak vyčerpávajúce, že chvíľu potrvá, kým dostanem kondičku.

Ani pes to nechce vidieť. Hodila som mu list šalátu. Aspoň sa toho dotkol. Ale viac nič. Rovnako ako pes sa hrabem v mise s cézar šalátom. Myslím na to, že o rok budem strašne stará. Neviem, či si z toho nehodím slučku. Ale značkovú. Na nete si okamžite zadávam do vyhľadávača spojenie "štýlová samovražda" a "dôstojný odchod"..pre istotu aj "značková slučka". SLÁVA!!!!!!!!!

Výsledky: vyše päť miliónov odkazov na značkovú slučku. Sklamane zisťujem, že sa jedná prevažne o geekov a farebné kolieska s mliekom pre deti. Asi sa dám do biznisu. Začnem vyrábať značkové slučky. Aby som spravila niečo plnohodnotné pre tento svet. Na staré kolená.

 Blog

31 0 0 0 0

Komentuj

19 komentov k blogu