Na úpeku pomreté karobové lusky. V tôni ležia, sú a praskajú. Pukajú, hockedy prejdeš okolo. Volajú ťa zostať. Ty ta'ko list palmy, po čepeli dlane prijímaš vzduch slaný, nasiaknutý zrejúcimi pomarančmi a kokosovými vlasmi. Len ber, kúp, olúp ich a pi! Po hrubú dužinu vzdialený, konečne zasa mladý, ko nikdy predtým. Priam radostný stav, až k štyriadstim celzia blíži sa teplota. Neblúzniš, síc prahneš po ľade, ten pot po cit je na koži, senzácia fiktívna. Cítiš tiež Chvenie pľúc v rytme batucady, blúzniš ešte po celé týždne, poté čo načisto na ťaživosť úloh zanevrieš. Ó fomo, fomo je fuč. Priezračnú scenériu, zátoky, moria džavot húfov rozvlní povetrie. A altostratá, ľanovo priesvitné altostratá zahalia ťa horkom, kieho sa nestrasieš. Sťaby dnešok bol kabínou rozpálenej sauny, vriaca mokka, iba malé, sypké zrná slnkom grilovanej kávy, medzi štrkom, pieskom, poludním a vzdušnými čiarami. Cudzinec, ostrovan. Kbys sas tak zbadal spredu bol, do očí hľadel si, uprene do zreníc, uzrel bys eufóriu i pach diabolne aromatického leta. Plamene v prízrakoch. Každú dráhu floristami pestovaného mesta. Metropolis spomienok, ako ho prenesieš, uchováš, obnovíš o mesiac. O rok, desiatky, až zostarneš. Ó fomo, fomo je fuč. Pocítiť chceš Kľud, tak slastný, ký na tieňoch skál a múroch pasáží nateraz nachádzaš, nafotíš do cloudu, och ohmatáš, zoškriabeš k záderom za nechty, ať v pamäti aj nadál ho máš. Medové pery, na jazyku stopa gintonu. Nedbáš nič, nač? Si Prémia slobody. Objatý vetvami paliem, najmenšia agora, sušené plody, nektáre lepivé, po kvapkách, mnhhhm ch-ch, porasty na tvári, sexepíl neznámych, ty sám si neznámy, a dočasné výmeny pohľadov. Áno si vyriekol. Zreteľné. Pár minút do štvrtej, solárny ciferník, v ktorom si gnómonom. Vek plynie okolo, za tebou, 'tiaľ čo tu prečkávaš, ponecháš značnú časť svojho ho ho voy hoy voy hoy espritu, jediného žitia vo dne sýtiť sa vodami noriť sa k sebe sa moriť v mori lúčmi rajskými slnnými vlnami hoy me voy hoy me doy . Si Báseň 6 0 0 3 0 Komentuj