Tá teniska bola predsa v tej chvíli súčasťou môjho pravého chodidla,teda by mala spĺňať určité požiadavky,aby sa stala novým členom mojej nohy.Sprvu som sa na ňu hneval.
AKO MôžE TAKá TENISKA MIMOVOľNE NARAZIť NA žUVAčKU A EšTE KOEXISTOVAť NA MOJEJ(!)NOHE.
Nie,to je vylúčené.Nedovolím,aby môj mechanizmus poškodil môj novyý zamestnanec.No čo,vyhodiť som ho nemohol,ved bol predsa dôležitý pre našu spoločnosť,presnejšie najnižšie oddelenie.Tak som mu teda prvú väčšiu-menšiu chybu odpustil.A spolupracovali sme aj nadalej.Ja-jeho šéf,on-môj podriadený.
***
"Prepáčte pane,nemohli by ste si prosím vás skontrolovať podrážky svojich tenisiek?"
-nie!
Tušil som čo bude nasledovať,JA predsa nedovolím,aby som sa podriadil niekemu neznámemu,ved ani len netuším,či má ukončené stredoškolské štúdium.
V tej dobe som toto štúdium nemal ukončené ani ja,vlastne ako tak nad tým premýšľam,doposiaľ som ho neukončil.
-Ale je to veľmi dôležité,ak chcete vstúpiť do našej haly
Pokračovala neznáma osoba,nazveme ju teda na túto chvíľu PáN OSEM.
-Ak je to teda,tak dôležité,tak odchádzam(v tejto chvíli by mal čitateľ,zatvoriť knihu,ak to doposiaľ nespravil)
-Je to vaše rozhodnutie,len aby ste to potom neobanovali
-Jediný,kto bude banovať ste vy,VY PPO,teda po***aný pán OSEM.
-NECHCITE MA ROZčúLIť
-AAAAAAALE čO,inač asi obanujem,však...
-MOžNO
Hlas pána osem naberal na vážnosti,to ma neskutočne iritovalo.Začínal som mať pocit,že asi vystrelím.No jedine z čoho som mohol v tej chvíli vystreliť sa napĺňalo fazuľou,prípadne tu bola ešte menšia zbraň.no tá sa napĺňalo kedykoľvek sa jej zachcelo.Práca s ňou však bola nesmierna zábavná,no manuálne náročnejšia oproti tej prvej...
Tak som teda pokračoval,a so skutočne zvýšeným hlasom zo mňa vyliezlo:
-Azda mi nechcete povedať,že máte pri sebe nabitú zbraň a ste schopný ňou niekoho odrovnať(a v hlave sa mi objavilo 50 otáznikov a v priamej úmere so strachom narastal aj počet výkričnikov)
-To nie,akurát som ti chcel priložiť od chrbta bengo a odrovnať ťa.
-HM...BENGO?a to je čo(bolo mi jasné,že je z dediny,a bud hral na mňa malú psychologickú hru,alebo bol naozaj taký jednoduchý)
-TOto!
-DO PI*E!
to nechcite vedieť čo spravil
****
-No hovor čo?
-Neviem ešte som to nedopísal...ALE prečítala by si si to,keby som to napísal?
-Neviem ako by som sa k tomu dostala...
-Dal by som ti to..
-A koľko strán ti ešte chýba?
-Už len tridsať,to stihnem za víkend.
-Aha,takže ten ples,na ktorý si ma pozval je pase?
-Zdá sa,že áno,NEHNEVAJ SA..
-Nie,v pohode,počkaj zvoní mi mobiL
TAk som teda vysedával v kaviarni a čakal až ona dotelefonuje.Premýšľal som nad tým,ako by so mmohol dokončiť tú poviedku,no za svet ma v tej chvíli nič nenapadlo.
-No,to bol Peter,odtiahli mu auto,tak mám prísť po neho,pôjdeš so mnou?
-nie,dopijem kávu,a pôjdem domov..asi začnem písať už dnes
-To by bolo fajn,možno stihneš aj ten ples
-Možno,ale nerob si veľké nádeje
Zobrala kabát z vešiaka pri dverách,ktoré boli oproti nášmu stolu,takže vždy ked niekto vošiel,pozrel sa mi priamo do tváre.
Zatvorila za sebou dvere,no stihla mi ešte darovať letmý úsmev.A ja som tam sedel na tej drevenej stoličke,ktorá vrzgala zakaždym,ked som sa otočil po mobil,prípadne peňaženku,ktorú som mal v saku.
Ako napríklad teraz,zazvonil mi mobil,to je vydavateľ.Akiste ma chce upozorniť na môj termín.Ale ja to stíham,takže si z telefonátu ťažkú hlavu nerobím.Zaplatil som,poslednýkrát som zavrzgal stoličkou,
potom kľučkou dverí a zmizol vo svojom aute,na druhý koniec mesta.Tam bývam
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
bestia999
19. 12.decembra 2007 20:19
pekne.....este
2
Zbožnujem zvraty v tvojich príbehoch a ich nedokončenosť mi dovoluje vyrovnávať sa s realitou po svojom a zároveň z toho šaliem...ďakujem
Napíš svoj komentár