Ruli

Dnes som si spomenul na detstvo.Som vzdialený od rodiny stovky míľ a napriek tomu žijem v tej istej krajine ako oni.Aj s mojím bratom,ktorý sa nikdy nenarodil,no matka tomu tak verila,že doteraz má odložené jeho dupačky,v ktorých nikdy nikto nebol oblečený,jeho prvú detskú stoličku,na ktorej sedával len môj škrečok,ked mal stresy a dokonca aj jeho hračky,s ktorými som sa nikdy nemohol hrať,lebo boli bratové,síce on nikdy neexistoval.Už len kvôli tým hračkám som svojho nikdy nenarodeného brata nenávidel.No povedzte,čo je to len za brata,ktorý sa s vami nepodelí o hračky..

Akurát včera mi prišiel mail,že matka zomrela.Otec jej nikdy nepovedal,že neporodila,ale upadla do kómy.No vlastne neupadla.Bola na psychiatrii,no kóma sa nám vtedy zdala humánnejšia.Matka sa často vyhrážala,že prežijeme pád meteoritu,a ked to raz povedala s dramatickou vsuvkou,pri ktorej mimochodom vznikol môj obranný reflex,tak otec už neváhal ani minútu a zapísal ju na liečenie.Bola tam dlho,sedem rokov.Za tú dobu som stihol doštudovať a odísť.A potom to prišlo.Pád meteoritu.
Ten výbuch počul celý svet,ale nikto o meteorite nemal ani jedinú snímku.Pravda,na internete kolovali milióny fotomontáží a niektoré boli viac než dôveryhodné.

Avšak,o pár rokov neskôr-ked som stál na balkóne svojho apartmánu a díval sa na umelo vytvorené more pred sebou,ako krásne sa jeho echo odráža v mojej fľaške s vodou-som sa dopočul z televízie,aká je pravda.
Moja krajina,ktorá si kúpila niekoľko kilometrov mexického pobrežia sa rozhodla pred tými rokmi-ked som bol ja ešte dieťa,ktoré vedelo ovládať len joystick a zabíjať všetkích v imaginárnom svete,dimenzovanom v mojich očiach-odkúpiť od nášho úhlavného nepriateľa pár desiatok náloží,ktoré mali zabezpečiť posun lytosferických platní,aby sme sa ako štát pripojili "reálne" k Amerike.Tento experiment sa však nepodaril.A naša krajina stojí doteraz tam,kde stála aj predtým.Okrem toho sa však podaril skutočne husársky kúsok,ked klesol svetový oceán o viac,než dva centimetre.

Krajine sa toho podarilo viac pokaziť,než zlepšiť a nebyť zákazov od najvyšších orgánov,tak by možno tento svet a ani moje rozprávanie nebolo,
no na(ne)šťastie,nestalo sa tak.A tak,v tejto dobe výdobytkov,sedím pred svojim akváriom,v ktorom plávajú plastové ryby,plnené mäsom,pretože je to omnoho praktickejšie,ako živé rybičky,ktoré veľa mäsa nemajú a navyše je nutné ich vykosťovať.Proste sedím a čakám.Sám neviem na čo.Na znamenie.Na pizzu.Na vlak.Na niekoho.

-želáte si?
ozval sa hlas na linke,na ktorú som mal číslo
-je tam niekto?
potreboval som počuť kohokoľvek,nejakého človeka
-áno..
hlas na druhej linke zneistel
-a viete po anglicky?
spýtal som sa nezmyselne..
-samozrejme,prečo; neovládate našu reč?
ten niekto na druhej strane znervóznel..
-o to nejde..
-prepáčte,ale dovolali ste sa do pizzerie,máte objednávku,lebo ak nie,tak budem musieť zložiť..
-to je v poriadku,zložte...

Zložil.Ten niekto mi zložil.Uvažujem.Možno by som mal ísť navštíviť matku.Lenže tá nežije.Ale otec ešte žije.Možno,ktovie,či je to naozaj on,kto mi napísal.V tejto krajine je to horšie,než u mňa doma.A to som chcel v tejto krajine žiť odmalička.A bolo mi jedno,že je to umelý štát,ktorý vytvorila moja krajina.Veril som,že budem s ostatnými v rovnakom prúde,no zistil som,že táto rieka je divoká a ja sa týmto životom predieram obitý o každý kameň pod jej hladinou..

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu