Ruli

-Kúpila som byt
-Preboha,mami,kde,kedy,ako?

Mama nám mávala pred očami s malou fľaštičkou,namiesto kľúčika a jednostaj opakovala,že si konečne budeme žiť v odľahlom kúte sveta,kde bude pokoj,čerstvý vzduch a more.Tak sme sa zo dňa na deň pobalili.Veľa sme toho nevzali.Mama povedala,že by sme si mali vziať len drobnosti.Nedávalo to celkom zmysel.Ak sa sťahujete,tak si najskôr celkom určite budete baliť riady do novín,knihy hádzať v kopách do škatúľ od spotrebičov,ktoré si samozrejme vezmete osobitne,tak aby sa im nič nestalo.Komu by sa predsa chcelo vybaľovať odznova chladničku,či televízor zo škatule.Mame sa teda nechcelo.Do škatúľ..do škatúľ..ako si tak spomínam,tak do škatúľ sme v podstate nič nebalili.A nevzali sme ani škatule.Všetko sme si dali do vrecák na nohaviciach,košeliach,vetrovkách.
Bol tuším november.Chladno..

-Tak.Tu budeme bývať
Mama neskrývala radosť z tohto,no bojím sa nazvať to miestom.Skôr mi to pripomínalo zlý vtip.Stáli sme vtedy v novembri na pláži.Chladné počasie,obloha bola zatiahnutá.Zatiahnutá.Taká bola aj moja tvár.Rovnako aj tváre mojich dvoch súrodencov.Len mama neskrývala radosť

-Tu..tu..budeme bývať..

Sucho som skonštatoval vtedajšiu situáciu

-Áno drahý,presne tu budeme bývať.Nie je to tu krásne.Domček pri mori..
-Mama!Prestaň-okríkol som ju-Veď tu nie je žiadny domček..

Mama sa trošku upokojila,keď zahliadla naše tváre.Boli sme zamračení.Od búrky na pláži nebolo daleko.Lenže mama sa nevzdala.Vytiahla nám pred nos tú malú fľaštičku namiesto kľúčov.

-Tu máte!Napite sa..
-Najprv sa napi ty.
-Vy mi neveríte?
Smutne dodala,ked si pritiahla k sebe fľaštičku-Potom ma vzala za ruku a ja som impulzívne potiahol za ruku svojho brata Erika a ten potiahol Elle.Najmladšiu.Mama zastavila.Ukázala na starú lastúru.Tu budeme bývať.

NEVERIACKY SME KRÚTILI HLAVAMI

Mama,to je lastúra!Ale,že by bola až taká hlúpa?Neviem,či môžem hovoriť o svojej mame,,že je hlúpa,no neviem ani to,čo si mám myslieť o niekom,kto nás ťahá do nového obydlia a pritom nám ukazuje lastúru.

-LASTÚRA...?
-lastúra
stoicky poznamenala mama
-čo s ňou..
a pri tejto otázke sa mi žiada dodať,že som si položil túto otázku ako pre mamu,tak aj pre lastúru.
-No tak..napite sa
Mama sa napila a razom bola asi taká veľká,ako vypľutá žuvačka v piesku.
Ale videli sme ju.Zodvihol osm fľaštičku.Mama zdola kričala,aby sme sa konečne napili.Dlho som váhal,či poslúchnem jej tenký piskot a napijem sa.A či dám potom loka aj Elle a Erikovi.Napil som sa

Vošli sme do lastúry.Mama vravela,že to tu už bola omrknúť.Vnútro lastúry bolo potiahnuté membránou.Pripomínalo to latex.Čierny latex.Už len nabiť cvoky a spraviť zo svetelných trubíc pred lastúrou nápis "BORDEL U MAMY".

Prvý týždeň bol hrozne vtipný.V lastúre bolo tak málo miesta,že mama navrhla,aby sme si lastúru priestorovo predelili.Tak si odpila z takej malej fľaštičky a vyrástla na dva metre.Taká veľká ženská,pardon,žena,to bola.Mama vybehla na hradskú,stopla prvé auto.Vodič zastavil.A o tri hodiny prišla z IKEA,že nakúpila nejaké závesy a cvoky.No zbohom.Už to ozaj vyzeralo ako v bordeli.Bordeli u mamy.V noci som uvažoval,či jej neutečiem...

Potajme by som jej ukradol zväčšovací nápoj.Puklinou by som vyliezol v noci na pláž.Tou puklinou,ktorú som si spravil do svojej "izby" za necelý mesiac bývania v lastúre.Stratil som za tú dobu panictvo.S morskou pannou.Nežijú dlho.Morské panny.Narodia sa ako žubrienky a plávajú často k brehu.Do troch dní sú už veľké,no nie príliš.Len také malé rybičky s dlhými ryšavými vlasmi a zlatými šupinkami,ktoré sa ligocú pod hladinou za jasného dňa.Sedával som každé ráno pred lastúrou a čakával na svoju pannu.Hoci z technického hľadiska už pannou nebola.Bola to deflorovaná morská panna.Pannou bude až do smrti,aj keby bola tristokrát pretiahnutá.Sľúbila mi,že ma dostane na normálny svet,plný ľudí,tam kdesi,kde som zvykol bývať.Za mesiac z nej už bola takpovediac starena.Jej pokožka bola stále krepovitá,zmyselne voňala.Nesmrdela za rybacinou ako by ste si mohli myslieť.Voňala za slobodou.Ako vonia sloboda si musím zapamätať.

Priplávala ku mne presne o desiatej v noci.Nemala hodinky.Panny nemávajú hodinky.Majú cit pre čas.Z ľudského aspektu by mohla mať možno aj päťdesiat rokov.O týždeň umrie.Dovtedy musí vyrodiť potomstvo.Nevyrodila.Ešte nie.Prišla ku mne.Na breh.Všetko som pripravil.Ukradol som fľaštičky a pre istotu rozpučil aj lastúru.Matku a súrodencov som zakopal do bahnitého piesku,ktorý oblizovali vlhké pery peny mora.Z času na čas.Každých desať minút väčší výboj.R.I.P.Sloboda volá.Na chrbte panny som sa dostal do doku.Odtiaľ už cestu do sveta nájdem.Dúfam

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu