Ostať. Mohlo to tak ostať. Pýtala som sa ťa:

- myslíš, že sa raz dostaneme von?
- je to vec názoru

Povedal si. Začal si filozofovať, no ja som chcela odísť. Potrebovala som sa dostať von. Za steny, celú túto pevnosť, stratiť sa v nekonečne

- je pekne. prejdime do druhej izby
- ni. chcem ostať tu..

Pohádali sme sa. Už sa nepamätáš.

- Ni?! Prečo ni. Poď, prejdeme vedľa, je tam tieň.
- Chcem sa pražiť..ostanem
- ako myslíš, ja odchádzam
- viem..

zasmiala som sa. odchádzam. aké patetické. kam chceš odísť?
kde ťa mám hľadať. vo vedľajšej izbe, na streche, či v piatej komnate.
medzi prachom kostier, medzi octovým pachom koberca?
kde ťa mám hľadať...

- ak odídeš, neuvidíme sa viac..nikdy

ked som to vtedy hovorila, neverila som, že sa ešte v ten deň dostanem z hniezda. Dostala som sa. Raz. Bola noc, skôr svitalo. Už sa mi zdalo, že ma počujú. Budú ma naháňať. Zabijú ma. Kam sa ukryť. Kam len ísť.

- vezmeš si ma?
- áno
- si .si si istá
- áno. som. vezmem si ťa!
- raz ťa vezmem na svadobnú cestu
- kdekoľvek preč
- odtiaľto
- áno. viac sa
- neotočíme. zostaneme v nekonečne. za stenami hniezda

Vtipné. Ako sme sa zmenili. Od včera...

- Soia, Soia stoj! Počuješ?! soo-oo.iaa

Kričal si. V očiach som mala zdesenie a tmu. Tú v nedohľadne zakotvenú tmu. Z hniezda. Utiekla som odtiaľ, z tej plastovej kocky uprostred lesa. Nepriahľadný čierny plast bol už za mnou. Mráz som mala na tele. Na sebe len deku a paplón. Netlmil však ten chlad ani tvoj hnev, či skôr ľútosť, možno len strach. Prenikal mi do uší, zostril každý tvoj výkrik. Soia. Bezbranne si stál pred kockou, vyčerpaný, rovnako ako ja, tiež si sa narodil v kocke. Braček, čo nám to len spravili. V čiernom ošúchanom kabáte, ktorý si stihol strhnúť z klinca, zabitého do steny v prvej izbe, si stál a v očiach si nemal tú tmu ako ja. Nebol si oslepenený. Tušila som, že si už bol von. Za stenami.
Prečo si nechcel odísť z hniezda. Mám sa báť. Tak veľa by som ti toho chcela povedať. Bude ešte niekedy čas..Otca som zabila. Zarezala ho. Ako to robieval pred mojimi očami on. Hodila ho do piatej komnaty. Tej najmenšej uprosted hniezda, cez obidve poschodia.
Soia. So-ia

Minulosť. Viac som sa nevrátila. Nevidela som čiernu plastovú kocku na čistinke v lese. Vtedy som utekala.

Hmla a mráz ma poháňali vpred. Pomedzi brezové kmene zastoknuté do snehu.
Nevidela som nič. Utekala a potkýnala sa. Zakaždým. Bála som sa každého
malého pohybu, ktorý mi nepatril. V očiach len strach a zvuky. Zavýjali.
Nevedela som kto. Niečo sa zlomilo, niečo robilo za mnou kroky. Chceli ma opäť chytiť. Zatvoriť do hniezda. Do tej piatej komnaty. Do tej ,ktorej som sa bála už v detstve. Hádzali tam ľudí. Nikdy som ich nevidela. Len som počula ich výkriky, keď ich otec zaživa rezal.

Vždy v nedeľu sme mávali mäso. Nepýtala som sa odkiaľ je. Vedela som. Nemohla som sa pozerať na drahý porcelánový set uprostred stola. Na svoj tanier so zlatým okrajom, na ktorom ležal človek. Otec jedol. Nedokázal však prehltnúť, že som odmietla jesť aj ja.

- prečo neješ, Soia?!
- kto je to..

Mlčal. Mliaskal. Oblizoval si prsty a potom zakaždým

dodal

- ani tvoja matka nechcela
- nie..nie..nebudem
- budeš. naučím ťa
- nieee..ee..

kričala som. Snažila som sa klásť mu odpor. Zo začiatku.
Neskôr sa vrieskanie menilo na zúfalé nariekanie. Nemalo to zmysel. Matku som však nezjedla. Bolo mi to proti srsti, či skôr zásadam. Nikdy som nevidela svetlo...

- S-O-I-A ..
- máte aj priezvisko?
- neviem, čo je priezvisko, nepovedali mi
- Ako vás volali celým menom?
- Soia. Otec ma zvykal volať Soia Soija
- Soia Soija..
- tak to zvykol.. než som..
- než ste čo..
- než som ho..
- stratila..?
- stratila.
zastavila som sa. v očiach obrazy, výkriky a obrazy. výkriky a. obrazy.

Opäť som sedela v hniezde. Videla som však svetlo. Ležalo mi na tvári.
Musela som žmúriť, no usmievala som sa. Videla som svetlo a ležala som na posteli. Piatej komnaty som sa už prestala báť. Otec v nej leží doteraz. Pôjdem ho pozrieť. Poprosí ma o odpustenie. Tá hŕba jeho kostí.
V lese na čistine. Tam, v hniezde.



/Zajtra.

 Blog
Komentuj
 fotka
luc.ka  22. 10. 2008 22:37
trošku po mne behal mráz. neviem, či z toho blogu, alebo zo zimy.



bolo to dobré. dosť dobré. dosť psycho. to ni sa mi páči



a prečo píšeš v ženskom rode?
 fotka
zimuska  24. 10. 2008 00:10
ruli.. to je vzdy dobre

velmi dobre..
 fotka
nirupama  27. 10. 2008 21:23
uuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuha, tak toto je perfídžo!

absurdné, nelogické, strašidelné... no proste uuuuuuuuha!
 fotka
grietusha  14. 11. 2008 19:30
hrá mi bjork a na podnebí mám chuť vína. zvyšok si domysli
 fotka
lubobs  30. 3. 2010 18:27
ten text, to je evokulovač sprchy pocitov
Napíš svoj komentár