Spomienka na Zuzanku

Nie je vo zvyku aby som mal pesimistické či negatívne vyžarovanie energie. Proste moja osobnosť je stavaná na bláznovstvá. Lenže v určitej etape každého človeka raz príde čierny bod, ktorý v sebe skrýva rozsah poznačenia životom. Občas na mňa prilezie taká chvíľková záležitosť a spomínam na všetko smutné, veselé alebo dojímavé. Teraz som zrazu narazil na veľmi smutnú udalosť čo ma poznačila počas detstva. Smrť člena rodiny po boku starých rodičov je normálna vec. Ale nie ak zomrie niekto tragicky či priskoro. Je to nefér. A čo teraz napíšem by som chcel venovať ako pamiatku.
Určite každý z nás si spomína na detské lásky zo škôlky alebo školy. Ja bez výnimky. Všetko začalo
počas prvého alebo tretieho ročníka na základnej škole. V triede nás bolo zopár. Vtedy sa mi zapáčila jedna moja spolužiačka. Volala sa Zuzka. V takom veku som vedel o láske ako o živote. Ale iba ona bola výnimočná správaním. Nesprávala sa ako ostatné spolužiačky. Ja som zastával ju a ona mňa. Odháňala všetky dievčatá, ktoré mi chceli dať pusu Teraz by som to prirovnal k súčasnému obrázku dvoch malých detí chystajúcich si dať bačko
Jedného dňa učiteľka oznámila: "Zuzanka je v nemocnici". Neustále som sa pýtal prečo. Ona dobre vedela ako na tom je. Po príchode domov mi mama oznámila, že zomrela. S revom som utekal do izby a bol tam po celý zvyšok dňa.
Každý sme na pohrebe hodili po bielej kytici do hrobu a ja aj obrázok, ktorý mi dala.
Až po pár rokoch som sa dozvedel príčinu jej úmrtia. Keď zbierala orechy vybehla na cestu a zrazil ju kamión.
Pár rokov dozadu som objavil podstatu toho záhadného bieleho kríža zarasteného trávou stojaceho pri ceste.
Ani teraz sa neubránim slze, že navždy odišla bez rozlúčky. Tento pocit ma stále ubíja keď prechádzam okolo malinkého kríža. Preto ti venujem túto spomienku z čias našej detskej lásky.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu