Strata
Drakon pohodlne spal. Zelené oči vlka ho stále nerušene pozorovali. Čoskoro však stratili ostražitosť a na pol oka zaspal. Nevedno koľko spal, ale bolo jasné, že sa akosi prezradil. Drakon totiž nespal a sliedil po krovinách. Vlk sa začal postupne presúvať. Drakon bol však rýchlejší a vlk príliš pomalý. Stretli sa zoči-voči.
„Čo si zač?“
Vlk neodpovedal. Tváril sa ako obyčajný vlk. Drokon však dobre vedel, že nebude len taký obyčajný. Bol na to príliš veľký.
„Dúfaš, že ma oklameš nemotou? Dobre viem, že dravce vašich časov vedeli hovoriť a pokiaľ viem, tak im to ostalo doteraz.“
„Som tvoja smrť!“
Vrhol sa na Drakona ako besný. Nastala dlhá ruvačka. Niekoľkokrát mu musel Drakon držať papuľu pred tým ako ho takmer pohrýzol. Vlkovi však začali prichádzať posily. Drakon sa nevedel dostať ku svojmu meču a preto využil poslednú možnosť. Premenu. Rýchlo sa preto zmenil a vzlietol. Pri tom kopol dobre mierenou ranou jedného z vlkov do brucha a odhodil ho na dvadsať metrov. Bol na mieste mŕtvy. Ostatný však neprestali útočiť. Skákali na neho dokonca aj zo stromov, ktoré boli ku nemu najbližšie. Drakon preto zreval. Hlboké rany na nechránených miestach mu podlamovali sily. Na obzore našťastie zbadal červenú žiaru. Vydýchol si. Vzlietol vyššie a striasol aj posledných útočníkov. Čoskoro sa naozaj objavilo niekoľko Lávových drakov. Bol medzi nimi aj Kernoxermon. Drakon už pomaly nevládal lietať. Pomohli mu. Pristáli trochu ďalej od miesta prepadu.
„Čo sa stalo?“
„Napadli ma Temné vlky.“
Všetky draky sa na neho obzreli zo zdeseným pohľadom.
„Dúfam, že žartuješ.“
Drakon nechápavo pozrel na Kernoxermona.
„Nie. Nežartujem.“
„Takže tu ostali. To bude zlé.“
„Prečo?“
„Napádali Kamenné draky. Dokonca pred niekoľkými rokmi zabili niekoľko drakov po sebe.“
„To nie je možné.“
„Je to čistá pravda a vysoká číselná prevaha. Kamenné draky tu mali svoj domov. Kedysi.“
Drakon sa obzrel a zbadal končistý vrch. Splýval z reťazou vysokých hôr. Bolo tam nádherne. V živote by netušil, že to miesto teraz obývajú a doteraz obývali Temné vlky. Posledné staroveké tvory temných časov. Ich príbuzný boli dávno zabudnutý a ostali len oni. Bolo to síce smutné, ale oni prežili len preto, že boli krvilačnejší, ako ktorýkoľvek iný tvor. Dospievali ohromne rýchlo a mali obrovské schopnosti. Mali nadľudské reflexy a boli dokonca oveľa vyvinutejší ako mytoriančania.
„Dúfajme, že sa nespojili s Dradoswarderom. Inak to prinesie vážne komplikácie.“
Rozhodol sa vzlietnuť, ale Drakon sa ledva pohol zo zeme.
„Si vážne zranený. Ukáž to sem.“
Drakon ťažko pristál. Aj v tej tme bolo vidieť hlboké rany, ktoré mu vlky spravili.
„Podoprite ho. Okamžite ho musíme priviesť na Dračí velikán. Môžeš sa premeniť?“
„Hádam áno.“
Drakon už takmer ležal na boku. Opieral sa o stenu brala. Postupne sa zmenil na muža a bezvládne klesol na zem. Bolo na ňom vidno krvavé rany. Niektoré časti brnenia mal dotrhané a na krku mal hlboké rany po zuboch. Kernoxermon ho zobral do láb a odletel. Ostatný ešte chvíľku pozorovali les a keď nezbadali nič podozrivé, odleteli tiež. Keď tam dorazil Kartag, bolo už neskoro. Výzvedný oddiel miestami ležal roztrhaný na kusy, iný boli len ľahko zranený. Tí, čo spadli z výšky, mali rozdrvené kosti.
„Pane, utrpeli sme ťažké straty. Ten muž má dračí dar. Zmenil sa rovno pred našimi očami na draka.“
„To bol Drakon. Ako bol na tom, keď ste ho stratili?“
„Doráňali sme ho ako to šlo. Vyzeral už zle. Prišli však ďalšie draky. Museli sme sa stiahnuť.“
„Dobre. Vyhrabte hroby pre mŕtvych a zranených odvlečte. Dávajte však pozor. Nech ich nezraníte ešte viac.“
„Áno pane.“
Kartag sa bezmocne pozeral na tmavé bodky v pozadí. Boli to draky, čo len nedávno odleteli.
„Za toto mi zaplatíš, Dračí muž.“
Dradoswarder nečakal a pohol sa ďalej. Teraz sa už držal od Citalie ďalej. Nemal chuť na jej lichôtky a sám bol zhnusený, tým čo zistil.
„Že ma to neprekvapuje. Dočerta, nechal som sa zaslepiť citmi. Sám som prekvapený, že ešte nejaké mám.“
Z dumania nad vlastnou chybou ho vytrhol Zer.
„Pane, čo s Citaliou?“
Dradoswarder sa pozrel na chvost zástupu. Citalia sa zo sklonenou hlavou vliekla a keď sa pozrela dopredu, zúrivý pohľad hodila práve po Dradoswarderovi.
„Nechajte ju zatiaľ tak. Laspo, kde sme?“
„Na úpätí hory. Ak sa poponáhľame, tak za dva dni sa tam dostaneme. Najprv budeme musieť prejsť priesmykom a potom do kopca.“
„Rozvite tábor. Je čas si urobiť prestávku.“
Asonal a Qertast vyčerpane klesli na suché lístie. Zer pripravil ohnisko a zapálil drevo. Čierny oheň tlmene pukotal. Citalia sa dostavila posledná. V ruke držala jarabicu a zajaca. Obe hodila pred Zera, ktorý na ňu prekvapene pozrel. Pohľadom preskočil na Dradoswardera. Ten pokynul a Citalia si sadla. Bolo jasne vidieť jej hnev.
„Citalia. Dúfam, že nič ďalšie sa o tebe nedozviem od niekoho iného.“
Citalia sa na neho pozrela a prepichla ho pohľadom.
„Ešte že pohľad nezabíja.“
„Drž hubu Berolios.“
Ostatný sa rozrehotali. Dradoswarder zdvihol ruku a smiech sa utíšil.
„Odpovieš, či si mám domyslieť?“
„Okrem tohto som už nič neskrývala. Je to to jediné, na čo nie som hrdá. Keď mi rodičia, presnejšie povedané mama, povedali, že mám v sebe krv Zraneru, tak ma skoro porazilo. Mala som v tom čase tajnú lásku. Skúste si tipnúť, môj pane, kto to bol.“
„Zrejme Salmern.“
„Presne tak. Nevedela som, že je rodu Zraner. Pokiaľ viem, tak to vtedy nevedel ani on sám.“
„Pokračuj.“
„Keď náhle odišiel, čo som dlho nevedela pochopiť, zlomil mi tým srdce. To je doteraz zlomené. Nové zistenie ho však scelilo oceľou. Salmern Zraner. Nikdy by som to nebola povedala.“
Dradoswarder ju postupne sledoval. Jeho oči priam žiarili. Sledoval ju a postupne prechádzal od jej tváre až ku kolenám. Nohy vidno nebolo, lebo na nich kľačala. Sadras si všimol nepriami pohľad svojho pána. Rýchlo zareagoval.
„Pane, myslím, že to bol zaujímavý príbeh, ale je čas ísť spať.“
Citalia na neho zarazene pozrela a Dradoswarder, ktorý sa zrejme vrátil späť do reality, na neho zlostne pozrel.
„Dobre. Citalia, máš prvú hliadku. Ostatný po každej hodine a pól.“
Citalia sa oprela a strom a sledovala okolie. Dradoswarder spal na pol oka. Keď zaspal aj posledný Temný rytier, zodvihol sa a pozrel na Citaliu.
„Môj pane. Čo si želáte?“
„Citalia. Mám ti veriť?“
„Nie je dôvod neveriť mi.“
Zamyslel sa.
„Dobre. Čo si myslíš o Laspovom pláne?“
Citalia prekvapene pozrela na svojho veliteľa.
„Nechápem.“
„Ten úkryt čo spomínal.“
„Je to príliš blízko dračích úkrytov. Nepozdáva sa mi to.“
„Čo navrhuješ ty?“
Citalia bola stále zaskočená. Pred necelou hodinou ju Dradoswarder škrtil.
„O čo vám ide môj pane?“
„Už o nič. Nedôveruješ mi tak isto ako ty mne. Už ti veriť môžem.“
Ľahol si a nerušene zaspal. Citalia na neho ešte dlho pozerala. Keď prešiel časový limit, zobudila Zera a sama si ľahla. Akoby zo zvyku tesne vedľa Dradoswardera.
Ráno ani nevedela, kde je. Nikto s tábora tam nebol. Namiesto toho tam boli vlky. Prekvapene na ne pozerala. Jeden z nich sa prebral, natiahol sa a prehovoril.
„Citalia Monas, dobré ráno.“
„Čo sa to stalo?“
„Tvoj pán nám prikázal, aby sme na teba dali pozor. Máš vraj akési poslanie a mi ti máme pomôcť.“
- No pekne, zbavil sa ma. A ja som mu pomaly začala znova veriť. -
„Budete ma len sprevádzať, alebo mi máte aj pomôcť?“
„Aj jedno, aj druhé.“
Vlk zavil a zobudil tým ostatných. Každý sa poriadne popreťahoval a zívol. Citalia sa postavila a zamierila po stopách svojho pána. Do cesty jej vbehol Kartag.
„A v prípade, že by si ho chcela vystopovať, ťa máme zastaviť.“
Vyceril zuby a začal tlmene vrčať. Citalia sa otočila a posadila sa k dohorenému ohňu. Uhlíky boli ešte teplé. Neodišli ďaleko.
„Dobre teda. Ako chce. Splním jeho rozkazy.“
Zodvihla sa a kopla do obhoreného polena, ktoré ako jediné ešte čmudilo. Poleno trafilo strom a z neho padol Zer. Citalia prekvapene pozrela na stromy na okolí. Zer sa rýchlo postavil.
„Čo tu robíš?“
Z ostatný stromov zliezol aj zvyšok skupiny vrátane Dradoswardera. Citalia prekvapene pozerala na všetkých okolo.
„Pane. Čo to má znamenať? Chceli ste ma oklamať?“
Dradoswarder na ňu pozrel dosť sklamane.
„Myslel som si, že urobíš všetko, aby si šla po našich stopách. Teraz viem, že si skôr hodná toho, aby si iba poslúchala rozkazy.“
Citalia zbledla od zúrivosti. Vytasila meč. Dradoswarder prekvapene pozrel na Temného rytiera a nedokázal skryť prekvapenie.
„Podviedli ste ma môj pane. Toto je už aj pod moju úroveň.“
„Teraz neviem, či ti blahoželať, alebo ťa zabiť.“
Citalia si ho stále premeriavala a zlostne civela. Snažila sa identifikovať, kto to navrhol. Zrazu zbadala Sadrasov pozohľadný pohľad.
„To ty si ho poštval proti mne!“
Sadrasov pohľad sa zmenil na ustráchaný.
„Bol si to ty. Sám si sa usvedčil.“
Dradoswarder ju zastavil v poslednej možnej chvíli. Bola by ho zabila.
„Upokoj sa. Tvoj plán Sadras nevyšiel. Nabudúce sa mi nehrab do záležitostí. Ja sám si budem robiť čo chcem. Teraz sme stratili celý deň na to, aby sme tu robili pokusy.“
Citalia sklopila meč. Dradoswarder na ňu pozrel. Ale nie len tak, ale presne do očí. Citaliu chytil závrat. Omdlela.
„Zoberte ju na nosítka. Nesmieme ju tu nechať. Sadras, zoberieš si ju na starosti. A beda, keď sa jej niečo stane.“
„Áno pane.“
„Vpred.“
Vlky sa pustili do oňuchávania priechodov. Celá karavána sa posúvala popri bývalom dračom sídle. Dradoswarder ju omámil len preto, aby nevidela kadiaľ idú a nevidela to čo oni.
Prechádzali miestom, kde nerástla žiadna tráva. Všade boli len kosti. Kosti drakov. Sem vlky odnášali to, čo ostalo po každom drakovi, ktorého zabili. Bolo to prekliate miesto. Bol to ďalší dračí cintorín. Nikto o ňom nevedel. Len vlky. Vybielené kosti žiarili na slnku. Bolo čudné, že si ich nikto nevšimol. Rýchlo prešli mŕtvym miestom a pobrali sa do lesa, kde už vládli len vlky.
Keď sa Salmern dozvedel, že Drakona napadli Temné vlky, nevedel čo zo sebou. Varmana čakala pred jeho izbou na Drakenin oznam. Dnu bola už dlho. Keď konečne vyšla, vyzerala pokojne.
„Dostane sa s toho. Len to bude trvať dosť dlho. Rany som mu zacelila.“
„Inač sa má dobre?“
„Je v poriadku. Teraz spí. To bude teraz pre neho najlepší liek.“
„A nemohli by ste navariť ten istý elixír, čo zachránil aj mňa?“
„Teraz to nejde. Rany po Temných vlkoch sa musia vyliečiť samé.“
Salmern si sadol skleslo na stoličku. Varmana si sadla vedľa neho. Drakena odišla a nechala ich osamote. Varmana počuteľne plakala.
„No tak. Neplač. Drakon sa predsa vylieči.“
„Bojím sa o neho. Veľmi sa bojím.“
„Aj ja drahá. Aj ja.“
Správa o tomto útoku sa rýchlo rozniesla do každého kúta hradu. Vedeli o nej aj draky. Na šťastie sa Drakonov meč nedostal vlkom do pazúrov. Kernoxermon ho vzal.
Podľa Drakeny mal Drakon veľké šťastie. Krk mal takmer rozhryzený. Najhoršie Na tom bola oblasť slabín. Boli tam stále krvácajúce rany. Stratil preto veľa krvi.
Kernoxermon sa tam vybral ešte raz spolu so svojimi dračími ochrancami. Našli však len drobné kopčeky. Hroby, ktoré vlky spravili pre svojich mŕtvych.
„Zdá sa, že majú aspoň aké také pravidla.“
„Starešina, mali by sme sa vrátiť. Nemáme tu čo nájsť.“
„Samozrejme, poďme.“
Kernoxermon vzlietol a s ním aj jeho ochranka. Vracal sa späť na Wardoslak.
Salmern nesmel však strácať čas. Jeho syn bol síce zranený, ale planéta volala. Obyvatelia sa začali zdržovať do celkov a žiadali lepšie zaobchádzanie. Priveľa trpeli za tých 10 rokov Xerovej tyranie. Teraz sa začali dožadovať svojich starých práv. Varmana mu samozrejme pomáhala ako sa dalo.
„Dúfam, že po tom, ako im vrátime pôdu sa na čas upokoja. Xer všetko a každého len využíval.“
„Ešte že sa všetko ukladalo v paláci. Inak by sme nevedeli, ako to predtým vyzeralo.“
„Ďalší list z mesta Farst. Majú vraj zničené komunikácie.“
„Rovnaký problém má Gradon.“
„Moje nervy. Počúvaj toto: Žiadame nahradiť straty na statku, ktorý zahynul pri závale z dôsledku neudržiavaného brala. No nie je to na zaplakanie?“
„Myslia si, že teraz sa všetko vráti do pôvodných koľají. Bodaj by tak bolo.“
„Nové jazvy však vylieči jedine čas. Do Farstu pošleme remeselníkov a staviteľov. Aby sme ich mali čím zaplatiť, bude treba vykopať zlato s Ganormanu.“
„Porozprávam sa o tom s Dračími pánmi.“
Varmana odišla a Salmern pokračoval v lúštení listov.
Drakena po zvolaní porady sa odobrala na Dračí hrad. Ostatný urobili podobne, len s rozdielnym časovým odstupom. Nikto nevedel prečo ich Varmana zvoláva.
„Neviete čo sa deje?“
„Netuším Dekoradon.“
Varmana sa v tej chvíli objavila. Každý na ňu pozrel trochu prekvapene, trochu zamyslene.
„Dobrý deň.“
„Čo sa deje Varmana?“
„Potrebujeme získať zlato, ktoré ostalo uväznené pod Ganormanom. Inak nebudeme mať možnosť zaplatiť robotníkom za opravy.“
„Kedy?“
„Čo možno najskôr Drenaka.“
„Je možné, že to bude trvať hrozne dlho.“
„Hlavne nech to máme s krku. Potrebujeme upokojiť obyvateľov.“
„Rozumiem. Čo vravíte bratia a sestry?“
„Dobre. Poďme na to.“
Varmana nečakala taký rýchli súhlas. Rozhodne ju to zarazilo.
„Niečo sa ti nezdá Varmana?“
„Veľmi rýchlo ste súhlasili Drakena.“
„Si zrejme prekvapená.“
„To áno.“
Drakena sa však len usmiala bez ďalšieho vysvetľovania. Varmana prekvapene pozerala ďalej a sledovala ako Drakena vysadá na červeného draka a mizne v kúdoloch dymu sopky. Rýchlo sa vrátila ku Salmernovi.
„Salmern, veľmi rýchlo sa rozhodli.“
„A zrejme sa rozhodli v náš neprospech.“
Salmern sedel nad hromadou papierov. Polovicu tvorili listy z miest.
„Práve naopak.“
Salmern sa pozrel ponad hromadu listov a prekvapene zazeral.
„Súhlasili?“
Varmana súhlasne prikývla. Salmern takmer vyskočil spoza stola.
„Výborne. Môžeme vyplatiť robotníkov.“
„Už si ich poslal?“
„Presne tak. Čoskoro budú na mieste.“
Dobrú náladu našťastie nič nenarušilo.
Drakon zatiaľ nerušene ležal na lôžku. Rany sa mu hojili rýchlo, takže sa čoskoro ocitol i na vlastných nohách. V ten deň, keď sa Salmernovi a Varmane podarilo presvedčiť Dračiu radu, sa ukázal v spodných častiach hradu. Našiel tam Draka.
„Ahoj Drak.“
„Och, ahoj Drakon. Už ti je lepšie?“
„Oveľa. Kam sa chystáš?“
„Nikam.“
Drakon si okamžite uvedomil, že zapiera. Niekam ide.
„Kam sa chystáš?“
„Nikam.“
„Vieš čo? Radšej neklam. Je to na tebe vidno.“
Na to, že bol Drak dokonalým drakom, nevedel klamať. Ako každý drak. Drak sklonil hlavu a previnilo pozrel
na Drakona.
„Dobre teda. Idem k Salarii.“
„To chápem. Predo mnou nič nemusíš tajiť.“
Drakon sa pousmial a premenil sa na draka.
„Už vyzeráš naozaj dobre. Budeš schopný letieť?“
„Možno. Uvidím.“
Drakon rozprestrel krídla a vyletel von. Drak ho nasledoval aj zo svojim nákladom. Leteli smerom k Salarii. Tá bývala na druhej strane Penových vodopádov. Mala tam vybudovanú jaskyňu.
Drakon mal menšie problémy z letom, ale to malo o nejaký ten čas prestať. Salaria už vyčkávala pred vchodom.
„Drak, kto je to?“
„Priateľ.“
„A predstaví sa sám, alebo mu pomôžeš?“
„Netreba, som Drakon.“
„Vítam ťa u nás Drakon. Ako sa má tvoja matka?“
„Má sa dobre. Ako je to s tebou?“
„Som v poriadku. Hlavne keď je pri mne Drak.“
„To máš teda správnu babu.“
Drak sa trochu začervenal.
„No, myslím, že je čas ísť.“
Drakon odletel preč a nechal zamilovanú dvojicu o samote. Zamieril späť na hrad.
Dradoswarder konečne prešiel pohrebiskom a zamieril na vrch s ostrím hrebeňom. Tam mala byť spomínaná chata.
„Ako je to ďaleko?“
„Už nie veľa. Najneskôr pozajtra tam budeme.“
„Preberte ju. Je čas.“
Citaliu obliali studenou vodou. Tá sa v jednom momente prebrala. Najprv nechápavo hľadela, ale keď zočila Sadrasa. V tej chvíli zase siahla po meči. Dradoswarder ju však ihneď zastavil.
„Už prestaň. Teraz potrebujem, aby si nechala zlosť na spolupracovníkov bokom. Sme neďaleko cieľa.“
Citalia zasunula meč do pošvy, s ktorej bol na pol vytiahnutý. Zer sa radšej postavil medzi nich, keby sa náhodou Citalia vzoprela rozkazu.
„Dobre pane, ale nech už nevymýšľa sprosté plány ako ma znemožniť, či zosmiešniť.“
„Pane, už sa môžeme pohnúť?“
„Asonal, to bol strach?“
„Nie pane.“
„Veď preto. Vpred.“
Dradoswarder sa pustil do pochodu a za ním celá karavána vlkov. Kartag sa držal vždy len vpredu, rovno vedľa neho. Po bitke pod Strasachom, bol nahnevaný. Prišiel o veľa služobníkov a zároveň rodinných príslušníkov.
„Dradoswarder, je čas sa poponáhľať. Kedykoľvek sa tu môžu ukázať draky.“
„Dobre Kartag. Daj povel svojim vlkom.“
Kartag zavil a každý vlk pridal do kroku. Temný rytieri sa prekvapene obzerali a keď zazreli Dradoswardera ako na nich máva, pridali do kroku tiež. Bola to príjemná zmena oproti neustálemu pomalému pochodu. Zer cestou pochytal aj pár zajacov a tie si večer opiekli. Aj teraz cestovali len v noci. Deň bol totiž nebezpečný pre obe skupiny. Dradoswarder sa neskôr dozvedel, že aj po Temných vlkoch ide Pán plameňov. Zastavili sa až nad ránom. Upiekli si zajace a ľahli si spať. Všetko sa konalo bez najmenšieho slova.
Na Dračom hrade konali posledné prípravy na výpravy. Jedna mierila na hrad Ganorman, presnejšie na jeho zrúcaninu. Druhá mierila ku starému úkrytu Kamenných drakov. Drakon bol už v plnom zdravý a preto sa vydal na útok. On jediný vedel ako sa poriadne ubrániť, ak nerátame kamenné draky, ktoré tam kedysi sídlili.
„Naozaj sa cítiš dosť silný na to, aby si bojoval proti tým beštiám?“
„Áno otec. Teraz sa už nenechám zaskočiť.“
„Dávajte si pozor, priatelia.“
„Ty s nami nejdeš Drakena?“
„Nie. Ja pôjdem na Ganorman. Budem riadiť vykopávky.“
„Dobre Drakena. Kto všetko pôjde s tebou?“
„Dekoradon a Drenaka.“
„Želám veľa šťastia. Varmana, si hotová?“
„Už som tu.“
Varmana sa obliekla do brnenia, ktoré jej ukuli ešte pred bitkou pod dračími hradmi. Keď sa zmenila na dračicu, bola dokonale obrnená.
„Ty si ako pásavec drahá.“
„V to som dúfala. Kernoxermon, Drak už vyrobil to brnenie pre Drakona?“
„Už ho len dokončujú.“
„Niečo mi ušlo?“
„Zrejme hej priateľu. Graner, je čas ísť.“
„Salmern.“
„Drakena. Do videnia.“
„Aj vám.“
Kernoxermon a Graner odleteli a na chrbte niesli svojich mágov. S Wardoslaku a Zadronu vyleteli tmavé chmáry. Z opačnej strany zas ako snežná búrka vyletela Drenaka s Bowelinom a za nimi tiež letka ľadových drakov. Ostatný mali letieť smerom ku horstvu Kadralan. Salmern sa zmenil a zreval. Xino sa privalil aj so svojimi veliteľmi a zamierili do vzduchu. Za nimi sa privalil Drakon v tak silnom pancieri, že ho takmer ani Salmern nespoznal.
„Ahoj otec.“
„Drakon, ty ale vyzeráš. Drak si dal naozaj záležať.“
„To som si dal.“
S pravej strany sa prirútila poblednutá guľa. Z druhej sa zas vyrútilo niečo tmavé. To bola Salaria.
„Som rád, že vás vidím.“
„Dobrý deň.“
„Salaria, ako sa darí?“
„Dobre Varmana. Len dúfam, že sa malým nič nestane.“
„Malým? Tie malé šidlá sú horšie ako ja za mladi.“
„Len sa nepohádajte. Ideme do boja.“
„Prepáč Salmern. Drakon, dobre sa nosí brnenie?“
„Dá sa.“
„Varmana, skontroluj prosím ťa letku Zlatých drakov. Mám dojem, že idú iným smerom.“
„Dobre.“
Varmana odletela ku Wankarde. Po chvíli sa ich kurz upravil a leteli rovnobežne s ostatnými.
„Salaria, skontroluj prosím ťa, modré draky.“
„Samozrejme.“
„Drakon, postaraj sa o zelené.“
„Hneď som tam.“
„O kamenné sa báť nemusíme. Drak, mal si si dať vylepšenia panciera.“
„Netreba. Toto mi stačí.“
„Ako chceš.“
V tom sa ozval Fardakron.
„Už sme takmer tam. Dávajte si pozor. Sme už v oblasti častých útokov.“
Na útoky však čakali márne. Všetky vlky totiž dostali príkaz, neútočiť.
„Zamierime do našej skrýše. Dúfam, že je ešte celá.“
„Muselo tu byť silné zemetrasenie.“
„Presne tak Salmern. Keď sme postavili Dračí velikán, zničili sme staré pevnosti.“
Pod nimi sa rozprestieral poškodený starý les. Miestami boli hlboké praskliny. V tom ich oslnilo biele svetlo zo zeme.
„Čo to je?“
„Neviem.“
„Musíme si to prezrieť z blízka.“
Zleteli nižšie a až vtedy zbadali, čo je to za miesto. Objavili dračí cintorín.
„Preboha. Kto to mohol urobiť?“
„Temné vlky. Nikto iný nebol schopný zabiť draka.“
Vybielené kosti ležali všade na okolo. Dračie lebky, kosti, stavce, kosti krídel. Všade vládla smrť. A bolo to vidno i na rastlinstve. Nikde nič nerástlo. Ani ker, ani strom, jednoducho nič. Ani len tráva tam nebola.
„Prečo tu nič nežije?“
„Varmana. Ticho.“
„Salmern, odpoviem na jej otázku. Mŕtve draky ešte dlho po svojej smrti obsahujú mágiu. Lenže ako čas beží, mágia postupne metamorfuje. Je to nepriami účinok smrti. Tieto draky zahynuli v boji a vlastný život. Zabili ich. Dračia mágia preto ničí všetko, čo sa jej pripletie do cesty. Chráni ich.“
„Takže preto idú draky na ostrov, aby ich kosti nikto nemohol zničiť.“
„Alebo použiť. Dračie kosti sú silnou zbraňou. Nikdy sa nesmú používať na tvorbu zla, ale ani dobra. V jednom i druhom prípade prinesú len skazu.“
Salmern vzlietol a ostatný zopakovali jeho úkon. Keď opustili miesto smrti, Salmern sa zaprisahal.
„Tieto kosti raz vrátim na Posmrtný ostrov.“
Drak sa zastavil v letku spolu s ostatnými. To čo počuli im vyrazilo dych.
„Si si istý tým, čo si povedal?“
„Určite to spravím. Ak nie dnes, tak zajtra.“
„Ešte že tu nie je Kernoxermon a Drakena.“
Znovu sa pohli vpred. Už tak či tak nemali letieť ďaleko. Fardakron čoskoro zamieril k zemi. Pristávali na veľkej čistine, ktorá bola obkolesená stromami z jednej a skalami z druhej strany. Vyzeralo to, ako keby sa tu nič nestalo. Žiadne praskliny, popadané kamenie, jednoducho nič, čo by nasvedčovalo, že by sa niečo stalo. Fardakron zostúpil z Laptesa a zamieril ku kamennej stene. Žiariaci hrot drahokamu na palici zasunul do otvoru v stene blízko seba, asi vo výške ramien. Druhú ruku položil na vyznačené miesto a začal si mrmlať popod nos. Nikto ho nepočul. Jediný, kto bol v jeho blízkosti, bol Laptes. Za niekoľko sekúnd odriekania sa stena z rachotom zdvihla. Tony a tony kamenia sa pohli. Blok veľký ako nákladné auto sa vsunul do steny a pritom sa v horných častiach stala len jedna vec. Zdvihol sa kamenný podstavec, v ktorom sa objavil krištáľ číry ako diamant. Odrážal na všetky strany slnečný svit. Fardakron vstúpil dnu a ostatný za ním.
Keď prešli asi dvesto metrov kamenných tunelov, dostali sa do útulnej jaskyne.
„Ubytujte sa. Toto je hlavná jaskyňa komplexu. Musím ešte vysunúť ostatné Farali.“
„Farali?“
Fardakron bol však už preč, aby mohol Varmane odpovedať. Preto sa ujal slova Laptes.
„Farali nás od nepamäti chránili pred Temnými vlkmi. Sú to kamenné krištále vyleštené a opracované do najmenších detailov. Využívajú každý druh svetla a zosilňujú ho 1000 násobne.“
„Takže ním plašíte vlkov?“
„Nie tak doslova Drakon. My ich doslova spaľujeme. Každý živočích, temný živočích, sa tých krištáľov bojí. Akékoľvek svetlo im totiž môže ublížiť.“
„Ale nemusí.“
„Denné svetlo ich len ochromí, ale plameň ich dokáže popáliť.“
„Tak preto sa mi snažili ochromiť papuľu. Aby som ich nemohol spáliť plameňmi.“
„Temné vlky sú prastarý rod. Žili skôr ako ktorýkoľvek iný tvor. Boli medzi prvými dravcami. Nikto však nevie, ako to bolo predtým. Niektorý si myslia, že sme na tejto planéte dlho. Podľa Sedronkana, je však už tretí vek.“
Sedronkan, ktorý sa dovtedy bavil ďalej odtiaľ, začul svoje meno a prišiel k nim.
„Nemám rád, keď ma niekto ohovára.“
„Laptes ťa neohováral. Len nám vravel, že si myslíš, že nie sme prvý, kto obývajú Mytorian.“
„Je to tak Drak. Myslím si to. Budúcnosť to hádam overí.“
„Povedz nám svoju teóriu.“
„Dobre teda. Ale zavolajte aj ostatných, nech to nemusím hovoriť dva či tri razy.“
Zavolali teda aj ostatných drakov spolu s Wankardov a Ronkadrov. Fardakron prišiel ako posledný, pretože doteraz zapínal Farali.
„Čo sa to tu deje?“
„Idem im porozprávať svoju teóriu.“
„Ktorú zas? Len nepovedz že tú o treťom veku?“
„Tú.“
„Moje nervy. Dobre teda. Choď tam, nech ťa všetci vidia a počujú.“
Sedronkan vyšiel po kamennom schodisku hore a objavil sa na kamennom pontóne. Salmernovi sa zdalo, že je tam aj dobrá akustika.
„Ako mnohý z vás už vedia, idem znovu polemizovať o našom veku.
Pred veľmi dlhým časom, kým sme sa vôbec objavili ako mysliace bytosti, našu planétu obývali iné tvory. Niektoré si boli podobné, iné sa nápadito odlišovali. Boli to tvory, ktoré niektoré boli väčšie ako draky, iné menšie ako mi sami. Zabíjali sa medzi sebou, alebo sa zdržovali v komunitách, ktoré si stavali na počte. Bol to vôbec prvý vek. Neviem ako by som tie tvory nazval. To je pre vedcov budúcnosti. Neviem ani ako vyzerali. Ale viem jedno. Už sa nevrátia.“
Krátka reč si vyžiadala svoju dávku ticha. Každý zvažoval, čo spraví. Niektorý len mávli labou či rukou. Ostatný však prikyvovali a bol medzi nimi i Salmern a jeho rodina. Sedronkan zrejme očakával, že tam ostane len pár osôb, či už drakov alebo Mytoriančanou. Pozrel sa na tých čo tam ostali a pokrčil plecami. Keď prešiel okolo Salmerna, ten ho zachytil.
„Ja ti verím.“
„Za to som ti vďačný. Ale oni mi veriť nebudú.“
Sedronkan sa obrátil a išiel ďalej. Nikto ho nezastavoval. Drak mal dojem, že svojou otázkou otvoril starú ranu, ktorá sa hojila veľmi dlho. Po krátkom čase sa rozišli a uvelebili sa v jaskyniach, ktoré tu boli už stovky rokov.
Dradoswarder cez tú noc postupoval. Na obzore sa črtala nevýrazná žiara, ale len pohľad na ňu, mu spôsoboval muky. Obrátil sa preto na Kartaga.
„Čo je to?“
„To sú ochranné veže dračieho úkrytu. Sú tu.“
„Do kelu. Myslel som si, že to stihneme, kým sem prídu.“
„Druh môj. Poď sem. Vravel si mi, že ste ho ťažko zranili.“
„Mal takmer rozhryzený krk.“
„A iné zranenia?“
„Rozhryzené slabiny.“
Kartag sa len bezmocne pozrel smerom k žiare.
„Nič s tým nespravíme. Už viacero krát sme sa snažili obsadiť to miesto. Buď sme sa tam nedostali, alebo nás veľa pomrelo. Nemohli sme svojich ani len pochovať.“
Dradoswarder sa zamyslel. Nedokázal uveriť, že Dračí pán má takú moc. Boli by ho dávno zničili.
„Majú tú moc už dlho?“
„Pokiaľ viem tak veľmi dlho. Minimálne 500 rokov.“
Dradoswarder si chytil hlavu do rúk a potom sa badateľne vystrel.
„Dobre. Musíme rýchlo do úkrytu. Pohnite sa!“
Citalia, ktorá šla v poslednom čase na konci, rýchlo pridala. Čoskoro sa objavila vedľa Dradoswardera.
„Čo chceš?“
„Pane, nič nechcem. Len som prišla bližšie.“
Nahodila na neho šibalský úsmev a čoskoro zmizla za zákrutou. Tam niekde vpredu bol aj Kartag. Zer a ostatný zatiaľ dobehli svojho pána.
„Čo si myslíte pane?“
„Neviem. Ale niečo jej chodí po rozume.“
Pokračovali teda ďalej. Potravín mali teraz dosť. Vlky ich ochotne zásobovali. Od diviny až po rastlinnú potravu. Asonal sa čoraz častejšie zdržoval v lese. Bolo jasné, že to pozná až nad mieru dobre. Dradoswarder mal nejasné podozrenie.
Vpredu zatiaľ Citalia dobehla vodcu svorky. Jeho vlci teraz ňuchali najlepšiu možnú cestu.
„Kartag.“
„Citalia Monas, vyhnankyňa rodu Zraner. Čo ťa ku mne privádza?“
„Mám na teba pár otázok.“
„Tak spusť.“
Vlk pomaly kráčal vedľa nej.
„Ako je možné, že poznáš môj osud a moju rodinu?“
„Temný rytieri predpokladali tvoj príchod. Rod Zraner vtedy ešte nežil. Preto si ich správanie každý démon vysvetlil veľmi zle. Nechali ich napospas Pánovi plameňov. Až o niekoľko storočí si uvedomili, že opustiť ich bola chyba. Postupne pomrel jeden druh za druhým. Ostali sme už len my, vlky. Pred 500 rokmi zomrela kasta posledných Taskaronov. Títo démoni vládli nad bojovými kráľovstvami. Po páde ich vojsk sme ostali už len my. Utiahli sme sa preto do týchto lesov. Boli sme však stále príliš mocný na to, aby sme sa len tak vzdali. Postupne sme naberali na sile. Začali sme zabíjať draky. Tie totiž zničili vládcu Taskaronov.“
„Takže vymreli?“
„Áno.“
V tom pribehol jeden z vlkov strážnej služby. Šeptom niečo povedal svojmu pánovi. Ten zavil a rýchlo zamieril dozadu. Pribehol priamo k Dradoswarderovi.
„Čo sa deje?“
„Od hliadok som dostal oznam, že v lese sa pohybujú tmavé, veľké bytosti. Neviete náhodou, čo to môže byť zač?“
„Jedine čierne a lávové draky majú možnosť vidieť v tme. Dávajte si pozor. Sú veľmi nebezpečné.“
„Ich schopnosti nepoznáme. Poviete mi, ako sa brániť?“
„S lávovým drakom ste sa už stretli. To bol Drakon. Čierne draky sú však v tme nebezpečné. Nie je ich takmer vidno a dokážu sa vám stratiť z dohľadu.“
„Neviditeľnosť?“
„Len v tme. A pozor. Temný oheň.“
„Nie je viditeľný.“
Kartagovi sa zježili chlpy na chrbte. Zavil a s tieňov lesa sa vynorilo niekoľko vlkov. Rýchlo im vysvetlil situáciu. Tie sa potom rozpŕchli preč.
Drakena urobila niečo, čo ostatným rýchlo pomohlo. Zlato totiž našli veľmi rýchlo. Pomohol im Pán plameňov. Ten objavil zlato a zvyšok nechal na draky. Skončili za necelý deň. Potom zamierili tam, kde ich mal čakať Xino. Našli ho veľmi rýchlo.
„Kadiaľ?“
„Poďte za mnou. Drakena. Koľko toho bolo?“
„To nám povie až Salmern a Varmana. Teraz sa musíme ponáhľať. V tme proti nim nemajú najmenšiu šancu.“
„Rýchlo sestra.“
Dekoradon sa čoskoro privalil na Granerovi. Z Dračieho hradu odchádzali ako posledný.
„Kadiaľ?“
„Za mnou.“
Zopakoval Xino a leteli o preteky. Čoskoro preleteli okolo Faralov.
„Nepôjdeme dnu?“
„Drenaka, ty choď. Vás veľmi ľahko nájdu. My budeme pokračovať ďalej.“
„Dobre.“
Drenaka sa odpojila aj so svojimi drakmi a zamierila dolu. Ostatný leteli ďalej.
Po krátkom čase letu dala Drakena príkaz k zostupu.
„A poriadne sa ukryte. Nebuďte nikdy sami!“
„Drakena, dávaj si pozor.“
„Beriem na vedomie Dekoradon.“
Dekoradon zmizol v tme. Spoločnosť mu robil Graner a ešte dvaja draci. Drakena však bola nápadnejšia a preto išli piati. Pomaly putovali lesom a nestretli nikoho. Či Temného rytiera alebo vlka. Nikde nikoho.
Dekoradon mal však inú situáciu. Jeho draky mu hlásili každú chvíľu vlka.
„Zatiaľ neútočte. Nechajme ich zatiaľ na pochybách.“
„Dobre.“
Každý drak si ľahol do tieňa a tak dokonale splynul s prostredím, že aj keby išiel vlk tesne vedľa nich, tak by ich nezbadal. Dekoradon sa teda prestal pohybovať a každý drak sa správal rovnako. Drakena sa však musela pohybovať neustále. Draky chodili v skupinách a každý vlk sa im vo veľkom oblúku vyhol.
Dradoswarder zatiaľ dostával správy o zhoršujúcej sa situácii.
„Je to čoraz horšie. Lávové draky nás čoskoro obkľúčia.“
„Koľko vás tu je?“
„Asi cez 2-3 tisíc.“
„Mohli by ste ich odohnať?“
„To ťažko. Stratili sme totiž čierne draky.“
„Zrejme sa prestali pohybovať. Rozpošli výstrahu. Ide sa praktizovať mágia. Všetci musia byť čo najbližšie pri mne.“
„Mienite privolať ohne?“
„Niečo horšie.“
Kartag ticho zavil a čoskoro sa objavilo niekoľko jeho posluhovačov. Po krátkom vlčom rozhovore sa rozutekali. Čoskoro sa začali objavovať vlky zo všetkých smerov. Dradoswarder sa zastavil.
„Temný rytieri, ku mne!“
Zer, Sadras, Citalia, Asonal, Qertast, Laspo a Berolios sa objavili pri svojom pánovi s každej možnej strany. Vlky si posadali do kruhu okolo nich. Každý s Temných rytierov vedel čo robiť. Začali v rukách miesiť vzduch. Čoskoro sa začali objavovať lesklé gule v rukách každého z nich. Začal tam štípať mráz. Vlky sa naježili a radšej si ľahli. Dradoswarder zdvihol ruky a gule sa vzniesli do vzduchu. Rozopol ruky a gule sa vzdialili. Potom nimi tleskol. To čo nastalo potom si zapamätal každý na planéte. Rozprávalo sa to po celé generácie.
Gule sa zrazili a vybuchli. Ohlušujúca rana vytvorila tlakovú vlnu, ktorá v najbližšej blízkosti vytrhala stromy aj s koreňmi a omráčila každého živočícha vo vzdialenosti 400 metrov. Tí, čo boli ďalej, spadli a dlho sa nevedeli hýbať. Drakena patrila do tretej skupiny, ktorú to trafilo len slabo, takže ju len zhodilo na kolená. Rýchlo sa postavila. Žeravec teraz svietil len tlmene, ale keď ho chytila, rozžiaril sa takou silou, že osvetlil aj samotného Dradoswardera.
„Takže toto nevyšlo. Bola ďalej ako som si myslel.“
Lenže sa nerozsvietil len Žeravec. Aj Temnota žiarila ako besná. V tom Dradoswardera ožiarila ohromná kopa farieb.
Keď začal čarovať, Dračí vrch upozornil jaskyne pomocou systému optických zrkadiel, ktoré šli priamo do hlavnej siene. Fardakron tam dovtedy sedel a sledoval okolie. Keď sa objavila mágia, tak zalarmoval všetkých. V tej chvíli jaskyňou otriasla silná tlaková vlna.
„Je to horšie ako som si myslel. Rýchlo im musíme na pomoc.“
Salmern vyrazil medzi prvými a letel v ústrety červenej žiare. Ostatný, presnejšie polovica, letela za ním. Tá druhá letela smerom k Dekoradonovi. Každý drak, čo bol schopný pohybu, vzlietol a zamieril k miestu, kam teraz vial vietor.
Dradoswarder sa rýchlo pobral preč. Vlky tiež. Bežali čo im sily stačili.
„Prečo utekáme pane?“
„Lebo Drakena a aj Dekoradon boli príliš ďaleko od Miesta. Veľmi rýchlo aktivizovali zvyšok týmu.“
„Dradoswarder, musíme spomaliť. Sme síce temné tvory, ale aj my máme svoje medze vo výdrži.“
„Dobre Kartag. Spomaliť!“
Citalia sa takmer zastavila. P necelej minúte veľmi pomalej chôdze padla na kolená.
„Pane!“
„Čo sa deje Asonal?“
„Citalia.“
Dradoswarder sa obzrel a zbadal Citaliu ako bezvládne klesla k zemi.
„A sakra. Kartag! Schovajte sa do každej možnej diery, ktorú nájdete.“
„Čo sa deje?“
„Pozri.“
Ukázal na Citaliu, ktorú už podopierali Zer a Asonal.
„Ukážte mi ju!“
Dradoswrder prekvapene pozrel na Kartaga.
„Čo s ňou chceš spraviť?“
„Vaša vlna trafila Dračí cintorín!“
„A čo má byť?“
„Poškodili sa kosti. Ochranná mágia teraz pôjde po tom, čo bol k nim najbližšie!“
Dradoswarder sa prestrašene pozrel na vlka a zamieril k ostatným. Tí ju už naložili na rýchlo zložené nosítka.
„A teraz sa musíme schovať.“
Sám zachytil jednu stranu nosítok a ponáhľal sa do lesov. Vlky sa už tiež rozptýlili.
Salmern pristál na Mieste ako prvý.
„Odtiaľto zdúchli. Musíme za nimi.“
„Nie.“
„Prečo Ronkadra?“
„Lebo poškodili kosti drakov, čo sú na miestnom cintoríne.“
„Dračia mágia.“
„Presne tak. Nepôjdu ďaleko. Mágia je rýchlejšia ako ktorýkoľvek démon.“
„Tak čo urobíme?“
„Musíme rýchlo nájsť drakov, ktorých zasiahla druhá úroveň vlny.“
„Dobre Drakena.“
Salmern vzlietol a sledoval okolie. Čoskoro objavil svojim zrakom lávového draka a zamieril k nemu. Bol totálne mimo.
„Priateľ, zobuď sa.“
Trochu ho prefackal a drak sa zobudil.
„Čo sa stalo?“
„Zmietla ťa tlaková vlna z mágie.“
„Aha.“
„Pomôž mi hľadať ďalších.“
„Dobre.“
Spojenými silami našli ešte niekoľko drakov. Bol medzi nimi aj jeden čierny, ktorého objavili náhodou. Bolo na ňom vidno, že je omráčený, lebo ležal na boku, čo draky nezvyknú. Keď ho chceli prebrať, vyrútila sa na nich celá tlupa vlkov.
„A čo má toto znamenať?“
„Našli ste náš úkryt.“
„Rýchlo ho prefackajte, nech sa preberie.“
Vlk mal dojem, že to hovorí skrz neho. Jeden z drakov obletel skupinku, pristál pri čiernom drakovi a prebral ho. Vlky odskočili od zdvíhajúceho sa draka a silno začali vrčať.
„Takže ten úkryt nebol práve najlepší.“
Vlk však už nič nepovedal. Zrejme kvôli tomu prehovoril druhý.
„Ty si Salmern Zraner?“
„Prečo sa pýtaš?“
„Odpovedz!“
Salmerna trochu zarazila jeho odvaha.
„Kto si, že mi rozkazuješ?“
„Som Temný vlk a bol som tu skôr ako ty červ.“
„Takto ma raz niekto nazval a skončil zle.“
„Musíš to byť ty. Žiadny iný drak nemá ostne na chrbte!“
Salmern presunul meč na ruku a zahákoval vlka ostrím výstupkom na meči o strom.
„Som Salmern Zraner.“
„Na neho!“
Vlk však povedal to posledné čo mohol. Salmern mu mečom usekol hlavu a pustil sa do ostatných. Nebolo ich veľa, ale aj tak spôsobovali problémy. Keď ostal posledný vlk, Salmern ostatných zastavil.
„Kto je tvoj pán?“
„Ten sa za nás pomstí!“
„Kto je to?“
Jeden drak trochu zovrel vlka. Ten zatiaľ tlmil bolestné vytie.
„Kto to je?“
„Kartag.“
„Je s vami Dradoswarder?“
„Ten nech žije!“
Vlk mal dosť voľný krk. Pohrýzol draka čo ho držal. Ten ho v momente pustil. Vlk začal ozlomkrky utekať.
„Chyťte ho. Ale rýchlo priatelia. Nesmie sa dostať ku ďalšej skupine.“
Draky vzlietli a začali púšťať plamene na bezmocného vlka. Jeden trafil presne. Vlk ohromne zaskučal a tak hlasno zavil, že ho nebolo možné nepočuť.
Kartag sa v tom čase nachádzal naozaj blízko. Keď začul skučanie a hlasné zavitie, znamenalo to smrť niekoľkých vlkov po sebe.
„Podľa toho, ako to znelo pane, vlka chytili pri úteku.“
„Do čerta aj s drakmi. Lietajúce potvory. Koľko ich zahynulo?“
„Šiesti.“
„Ako ďaleko?“
„Veľmi blízko našej polohy.“
„Ten vlk mi určite chcel ešte niečo povedať. Neriskoval by inak odhalenie môjho úkrytu.“
Na oblohe čoskoro naozaj preletel celý húf drakov. Bol medzi nimi aj Salmern. Kartag hneď vedel, ktorý je on.
„Ani mi to nemusel povedať. Už viem kto ho poslal do Voľných prérii.“
Kartag zavil a každý vlk, čo bol schovaný, prišiel tam ako najrýchlejšie mohol.
„Salmern Zraner zabil šesť našich bratov. Musíme sa pomstiť.“
Vlky súhlasne zavyli.
Salmern zatiaľ mieril ďalej smerom, ktorým mieril vlk. Keď počul vytie. Obrátil sa späť.
„Naspäť. Už sme ich obišli. Dajte znamenie Drakene a ostatným. Budeme potrebovať pomoc.“
Jeden z drakov vystrelil do vzduchu ohnivý plameň a čierny drak zreval. Žeravec sa čoskoro objavil. Nie príliš ďaleko. Ostatné kamene sa objavili tiež. Salmern letel spolu s ostatnými smerom ku Žeravcu. V tom na neho z neďalekého stromu skočila hromada vlkov.
„Do čerta. Drakena, pomóc!“
Žeravec bol zrazu ohromne blízko. Drakena sa viezla na Drakonovi.
„Lávové draky, do útoku!“
Z výšky sa spustila celá letka lávových drakov smerom na metajúcu sa skupinu. Salmern mal len jediné šťastie a tým bolo brnenie, ktorým ho dávnejšie obdaril Drak. Niekoľko vlkov si na ňom vylámalo zuby.
„Obávam sa, že zuby vám nepomôžu.“
„To sa ešte uvidí.“
Z vrchu totiž na neho celou váhou skočil pravdepodobne najťažší vlk čo tam bol. Salmerna kleplo k zemi. Tvrdo pristál a bol sa schopný ledva postaviť. Vlky to dobre vedeli. Nemohli však robiť veľa, lebo ostatné draky im robili vytrvalé riedenie stavov. Kartag sa vtedy prihrnul k Salmernovi a prevrátil mu hlavu na druhú stranu. Teraz bolo totiž vidno krk.
„Ak draky neprestanú, prehryznem mu hrdlo!“
Drakena ho začula a Drakon zreval.
Každý drak okamžite prestal mlátiť okolo seba. Vlky prestali zarovno s nimi.
„Čo chceš Kartag?“
„Pomstu.“
„Za to, že teraz zomierajú tvoji verný môže Dradoswarder. Nás s toho láskavo vynechaj.“
„Temné vlky vždy poslúchali Temných rytierov. A temný rytieri majú teraz vodcu. Takže musíme poslúchať jeho.“
„Vždy je na výber.“
„I v tom prípade, že by sme zradili vlastné korene?“
Drakena sa zamyslela. Po chvíli prehovorila.
„Ak ho ušetríš, zbavím ťa ich vodcu. Len on môže za to, že Temný rytieri ti dali rozkaz.“
„Toto som neurobil na ich rozkaz. Salmern zabil minimálne jedného vlka. A určite bol v presile.“
Salmern v tej chvíli nabral dych.
„Nebol by som zabil ani toho jedného, keby nebol dal príkaz tým ostatným vlkom k útoku.“
Kartagovi padla sánka. Nevedel čo si myslieť.
„Presne tak. Dal povel k útoku a pritom som ho Zraňovačom držal prikvačeného ku stromu.“
Salmern sa pomaly zdvihol. Kartag mu v tom vôbec nebránil.
„To mohol byť len jeden z mojich dedičov. Nikto iný by si to nebol dovolil.“
„Tak vidíš. A dosvedčí ti to i Hakas. Čierny drak, ktorý sa na krátky čas stal dokonca ich úkrytom.“
Kartag si od prekvapenia musel ľahnúť. Ostatné vlky len začudovane pozerali jeden na druhého a ľahli si tiež.
„Mal ten vlk aj nejaké špecifické znamenie?“
„Biely pruh cez chrbát.“
Kartag smutne zavil.
„To bol môj priamy následník. Volal sa Kas.“
„Je mi to ľúto. Za toto však môže jedine Dradoswarder. Je to démon, ktorý nemá srdce.“
Kartag sa na Salmerna pozrel dosť zaujímavým pohľadom.
„Možno v ňom predsa len ostalo čo to z normálne. Srdce má, ale bolo príliš dlho zatvrdnuté. Citalia Monas ho však aspoň trochu obmäkčila.“
Pri tomto mene sa Salmern strhol.
„Citalia Monas? Čo tu tá robí?“
„Je prvý Temný rytier ženského pohlavia.“
„Salmern, kto je Citalia Monas?“
„Drakena. Citalia Monas patrí do rodu Monas, ktorý vznikol z rodu Zraner. Jeden z mojich predkov vyhnal jednu zo svojich dcér z domu po tom, čo sa prezradila služobníctvu zámku. Bola prvá a zároveň jediná, ktorá musela opustiť rod. Až keď som sa dozvedel od otca, že som Zranerčan, tak mi povedal, kto je ona.“
„Citalia Monas do príchodu do horstva Kadralan nepovedala Dradoswarderovi nič o svojej minulosti až dovtedy, keď som ju prezradil.“
„Zabil ju?“
„Takmer. Teraz ju odtiahli do úkrytu, lebo ju zasiahla kliatba kostí.“
„Vedela som, že to niekoho z nich zasiahne.“
„Kde je teraz?“
„Stiahol sa do lesov. Bude čakať, kým sa jej stav nezlepší.“
„Obávam sa, že bez našej pomoci zomrie na druhý deň ráno.“
Kartag jemne zavyl a pribehol jeden z vlkov.
„Oznámte Dradoswarderovi, že už nie sme jeho spojenci. A tak isto toto. Citalia Monas zomrie, ak jej nepomôžu Dračí páni.“
„Nebojíte sa, že ma zabijú?“
„Teba som zavolal preto, lebo si najrýchlejší.“
„V prípade, že sa dostaneš do pasce, ťa zachránia draky.“
Vlk zmizol v tme.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár