Nový hrad a nový drak
Ráno sa dali znova všetci na pochod. Mierili však priamo k Dračej hore. Kernoxermon ich už čakal na úpätí druhej strany priepasti.
„Wontarentos mi všetko povedal. Choďte k mostu.“
Salmern sa na nič nepýtal a vyrazil. Za ním všetci ostatný. Po pol hodine sa dostali k nemu.
„Vozy tu ostanú. Prenesú ich draky. Teraz počúvajte, čo urobíte....“
Vysvetlil im čo majú robiť. Išli v skupinkách po šiestich. Štyri draky odnášali zbrane do jaskyne zatiaľ čo Kernoxermon prepúšťal jednotlivých mužov a ženy. Objavilo sa aj pár temných duší. Tie nesmeli na druhú stranu k drakom a museli ostať na druhej strane.
„Prečo nesmú ísť na druhú stranu Salmern?“
„Lebo sa Kernoxermonovi nepozdávajú. Pre neho sú temné duše hrozba a on vie, ktoré to sú Xino.“
Tých pár mužov naozaj zlostne pozerali na draka, ktorý ich nechcel prepustiť na druhú stranu.
Keď tam ostali už len nespratníci, Salmern podišiel ku Kernoxermonovi.
„Prečo ich nepustíš na Dračiu horu?“
„Predstavujú priveľké nebezpečenstvo. U viacerých som našiel nebezpečné myšlienky.“
„Aké nebezpečenstvo?“
„Zrada. Majú strach z vojska a chcú sa pridať na Xerovu stranu.“
„Pusti ich sem a ja si s nimi pohovorím.“
„Môže vojsť len na most, ďalej ísť nemôžu.“
„V poriadku. Zavolaj jedného.“
Kernoxermon na jedného ukázal pazúrom a privolal ho. Mal na sebe bobriu kožušinu.
„Ako sa voláš?“
„Hursa Ture. Prečo ma drak nechce pustiť na druhú stranu?“
„Zacítil s teba hroziace nebezpečenstvo. Vycítil s teba zradcu.“
Hursa sa zatváril previnilo.
„Salmern, poď sem.“
Salmern sa vrátil k drakovi.
„Odkáž mu, že môže prejsť. Pochopil, že si myslel zle.“
Salmern zamával na Hursa a ten prešiel. Rovnako sa zaobchádzalo aj z ostatnými. Vládol nad nimi strach. Nakoniec ostal na druhej strane len jeden. Zdal sa byť starý, ale Kernoxermon v ňom necítil zradcu, ale špióna.
„Kto si?“
„For Dastonk.“
„For, vieš čo s teba vycítil drak?“
„Čo?“
„Špióna!“
For bol vlastne Fusto, ktorý sa votrel do tábora počas noci. Jeho odhalenie zavolalo zvyšné draky, na ktorých bolo cítiť nervozitu.
„Nevolá sa For, ale Fusto.“
„Fusto je xerov špión, chyťte ho!“
Draky sa na neho vrhli a on nestihol ani pípnuť.
„Odneste ho do roklín. Nezabudnite ho dobre poudierať.“
Formak ho zachytil a spolu s Kermantorastom ho odniesli medzi labami.
„To by sme mali. Salmern, je čas, aby sa tu vytvoril prístrešok, ktorý by bol vhodný pre vás aj drakov.“
„Zrejme si mal na mysli Hrad.“
„Presne tak. Pomôžeme vám.“
Salmern sa nestačil čudovať.
Čoskoro sa vrátili Formak aj s Kermantorastom.
„Ten Fusto sa bude zotavovať poriadne dlho.“
„Ak nerátam tú popáleninu na jeho pravej nohe, tak ešte vyzeral celkom obstojne.“
„Bratia, poďte sem pomôcť.“
Oba draky si až teraz všimli, že Kernoxermon vybúrava stenu kopca vo výške asi 20 metrov.
„Čo sa deje?“
„Postaví sa tu Dračí hrad bratia. Poďte sem a pomôžte.“
V útrobách pracovali zbojníci a vyvliekali ťažké kamenie. Samotný hrad mal byť prepojený zo spodkom rokliny, čo by určite dalo veľa roboty, keby nenarazili na skalnú prasklinu. Draky vylamovali zo steny hory obrovské masy kamenia, ale namiesto toho, aby skálie odhadzovali, ukladali ho na jednu kopu. Malo sa totiž využiť na stavbu samotného hradu. Najlepšie si počínal Jintosant. Bol s časti kamenný drak a vedel ako sa hĺbia jaskyne.
„Salmern, Varmana, začnite silou mečov lámať kamenie na menšie kusy.“
„Samozrejme Kernoxermon. Pozor!“
S priečelia sa zrútil obrovský kameň presne na Kernoxermona. Varmana neváhala a hodila do toho šutra Zranerkon. Balvan sa roztrieštil a popadal už len ako prach.
„Zachránila si mi život Varmana. Od tejto chvíle ťa budem ochraňovať.“
„Kernoxermon, musíme pokračovať. Obrad si nechaj na neskôr.“
„Samozrejme Formak. Pokračujeme!“
Meč sa zabodol do skaly a jediný, kto ho odtiaľ vytiahol bol Kernoxermon. Podal ho Varmane a pokračoval v práci.
„Varmana. Prejavila si chladnokrvnosť.“
„Wontarentos. Bola to len reakcia.“
„Ale reakcia hodná veliteľa vojska. Si schopná čeliť veciam, ktoré by zabili aj oveľa silnejšie nátury ako sú draky.“
„Aký obrad mal Formak namysli?“
„Ide o obrad oddanosti. Stáva sa to málokedy, keď normálny muž alebo žena zachránia drakovi život. Je to výnimka, ale draky aj na takéto nepravdepodobné veci mysleli.“
Po tejto príhode postupovali čoraz rýchlejšie. Baníci, ako ich Xino nazval, sa mali čoskoro prevŕtať na dno rokliny. Základy hradu boli už položené a draky postupne pokladali na seba jeden polámaný kameň za druhým. Na to, aby ich zlepili však nepoužili maltu, alebo cement. Zvarili ich. Hrad mal vyzerať ako s krištáľu. Na spodnej strane mal byť otvor pre Kernoxermona, aby nemusel stále bývať v priepasti, kde si zriadil brloh. Hrad mal mať 10 veží. Jedna sa mala čiastočne opierať o jeden z vrcholov Dračej hory. Ostatné mali ísť postupne dole. Hrad teda dostal polkruhový tvar a zaberal časť hory. Jeho veža, ktorú nazvali Formakova, sa vynímala do diaľky. Formak ju poznačil večným ľadom a preto ju nazvali podľa neho. Bola tak aj schovaná pred svetom, lebo ju nebolo kvôli ľadu vidieť. Bola tam teda aj poriadna zima. Ďalšie veže poznačili ostatné draky. Najspodnejšie označil Kernoxermon. Čiastočne pretavil skalu a vyrobil tak absolútne čierny krištáľ. Kermantorast zeleným plameňom pretavil strednú časť hradu a vrchnú, ktorá bola medzi zeleňou a zasneženým končiarom opľul kamenným blatom Jintosant, takže dokonale splývala. Ostatné draky sa už len podieľali na celkovom vzhľade.
Za dva týždne, čo bol vzácni jav, bol hrad dokončený. Salmern, Varmana a ostatný boli radi, že si zriadili nový domov. Kernoxermon sa okamžite nasťahoval do nového domova a opustil roklinu.
Do rokliny sa však prebúrali až na ďalší mesiac, keďže tu draky nemohli pomáhať.
Xer zatiaľ pripravoval všetko možné na útok. Upevňoval armádu a posilňoval obranu. Veliteľ, ktorého vybral na boj proti drakom, prikázal výrobe, aby vznikali nové druhy balíst z vlečným lanom. Ušetrili by tak nielen strelivo, ale by mohli aj zraneného draka pritiahnuť k sebe a doraziť ho.
Keď sa Fusto dlhší čas neukazoval, začal sa Xer znepokojovať.
„Odišiel pred dvoma týždňami, nevidel ho niekto?“
„Nie pane.“
„Hádam sa čoskoro objaví. Inak ideme naslepo.“
„Pošlem tam špeha pane, možno, že ho nájde.“
„V poriadku. Pošlite ho.“
Ešte v ten deň špeh vyrazil z hradu.
Putoval dlho, až dorazil na miesto, kde mal stáť tábor. Nenašiel tam však nič, čo by pripomínalo obydlia. V tom sa neďaleko neho niečo myklo.
„Kto je tam?“
„Si od Xera?“
„Áno, kto si?“
„Fusto, chytili ma. A odniesli ma sem. Rýchlo mi poď pomôcť, lebo inak sem Xer zamieri nadarmo.“
Najprv si však potreboval špeh oddýchnuť. Na druhý deň odviedol ochromeného Fusta do hradu.
„Ty ale vyzeráš. Čo sa ti stalo? „
„Pane, objavili ma. Dva draky zo mňa takmer vymlátili dušu a odvliekli ma do úžľabín. Celá tá osada sa ubytovala priamo na Dračej hore. Ale nebol tam len jeden drak. Boli minimálne piati.“
„Dobrá informácia. Prečo ťa nezabili?“
„Ani sám neviem. Salmern im povedal aby ma nezabili, ale niesom si istý, či to povedal on. Bol tam poriadny hluk.“
„Hmmm...“
Xer dumal nad tým, ako prekročiť tú priepasť, ktorá ho teraz delí od úspechu. Na pomoc mu prišiel Fusto.
„Pane, ešte jedna vec. Je tam polorozpadnutý most. V strede má veľkú dieru a je preťatý skrz na skrz.“
„Pekne. Aký je asi ten most starý?“
„To neviem pane.“
„V poriadku, choď si oddýchnuť. Rany ti vyliečia tu na hrade.“
„Ďakujem pane.“
Fusto bol naozaj zničený. Mal popálenú nohu a zlomené zápästie. Okrem toho mal oškriabané celé telo a bol poriadne vychudnutý. Žiť len na korienkoch a nejakých jedlých bobuľkách nie je dobrá strava.
Na Dračom hrade sa zatiaľ pripravovali na obranu. Hlavné zbrane boli samozrejme Zraňovač a Zranerkon. Ostatne pribudli aj zbrane zbojníkov, ktorý sa svojrázne pomenovali, Bojovníci osudu. Draky vyrábali ohnivé balisty a katapulty.
„Obrana je takmer hotová Salmern. Je čas začať obrad oddanosti Varmana.“
„Áno.“
Kernoxermon za ten čas pripravil všetky potrebné veci na obrad. Išlo o zvláštne veci, ktoré Varmana ešte nikdy nevidela. Kernoxermon jej všetko vysvetlil.
„Toto sú podrvené dračie zuby môjho rodu a tamten tmavý prášok sú dračie šupiny. Všetko čo tu vidíš súvisí nejako s drakmi. Ty však medzi nimi vidíš miesto, ktoré ešte nič nezabralo. Čo tam patrí?“
„Dračia krv?“
„Áno. Tam však musí ísť aj moja, aj tvoja krv, aby bolo kúzlo správne urobené. Ty tam nemusíš dávať nič, okrem nej.“
„Keromxermon, je čas.“
„Už ideme Formak.“
Drak a dievča vyšli z jaskyne na voľné priestranstvo pred hradom. Varmana sa porezala do ruky a krv stiekla do nádoby. Potom sa škrabol drak. Namiesto krvi však vytiekla čisto červená tekutina, len o málo hustejšia ako voda. Potom prišiel Formak a zmrazil rany. Prišiel Wontarentos a začal niečo odriekať v jazyku, ktorému nerozumel nikto z nich, len draky a on. Všetky veci, ktoré Kernoxermon nazhromažďoval, sa vysypali do nádoby.
„Teraz chyť Zranerkon a prilož ho na nádobu.“
Akonáhle sa Zranerkon dotkol nádoby, začalo sa všetko variť v krvi, ktorá to zmáčala. Čoskoro bolo vidieť, že sa na dne niečo formuje. Zrazu sa na dne v prachu objavilo červené vajce, ktoré sa zrazu rozletelo na všetky smery. Na dne ostala len žiara. Wontarentos do nej siahol a vytiahol dva šperky. Jeden pre Varmanu a druhý na krk pre Kernoxermona. Keď si ich nasadili, oba sa rozžiarili ešte viac a rozhoreli sa. Medzi Varmanou a drakom prebehli čary, ktoré mali trochu zmeniť budúcnosť, ale nestalo sa tak. Čiara opadla tak ako prišla. Varmane sa náramok premiestnil ku šperku, ktorý vznikol z blesku, a zapustil sa doň. Kernoxermonovi sa zase zapustil do panciera.
„Odteraz si pomáhate, lebo čary medzi vami boli narušené silou vôle. Varmana, nechceš aby ti Kernoxermon slúžil?“
„Nie. Išlo len o pomoc, nežiadam od neho nič.“
Medzi drakmi nastalo živé ticho. Každý z nich vedel, že hovorí pravdu. Kernoxermon, ktorý neprehovoril sa poklonil a odplazil sa do jaskyne.
„Prečo si neprijala jeho ochotu,“ spýtal sa jej neskôr Salmern.
„Lebo som vedela, že mi bude chcieť nejako pomôcť a to by pre neho znamenalo zrejme aj potupnú smrť.“
„Prečo myslíš?“
„Lebo viem, o čo ide. Keď som bola malá, otec mi rozprával príbeh z veľmi starej knihy. Rozprávalo sa tam o mužovi, ktorý zachránil život drakovi a ten sa mu týmto spôsobom upísal. Keď bol ten muž v nebezpečenstve, drak ho prišiel zachrániť a zomrel. Ostal nabodnutý na kole, ktorému sa nestihol vyhnúť.“
„Tak preto. Len dúfam, že sa neurazil.“
Kernoxermon vyzeral naozaj zúbožene. Nevychádzal z jaskyne a ani nehovoril s Wontarentosom. Jednoducho sa stránil všetkých.
Jedného dňa, zavčas rána dorazila Armáda k Dračiemu mostu.
„Prehoďte cez tú dieru nejaké brvná, aby sme tadiaľ mohli prejsť bez ujmy na strojoch!“
Rozkaz však nestihli vykonať. Zo skaliska, kde sa nachádzal Dračí hrad, vyletel Kernoxermon. V labách držal dva obrovské balvany a hodil ich do zvyškov mosta. Tie sa z hrmotom roztrieštili a dopadli do priepasti. Drak sa potom otočil a odletel späť.
„Už o nás vedia.“
„Ako to? Veď sme išli lesom. Na hore niesu.“
„Neviem veliteľ. Postavte nový most!“
Strážcovia z Formakovej veže ich sledovali a dávali, o každom ich pohybe vedieť.
„Salmern, nesmú postaviť nový most!“
„Katapulty páĺte!“
V tom sa zo skaliska rútili dve kamenné gule. Na druhej strane sa ozvali výkriky.
„Pozor!“
Bolo však neskoro. Niekoľko vojakov padlo priamo do priepasti, iný odleteli od miesta dopadu do vzdialenosti 30 m.
„S takej vzdialenosti nás nikdy nemohli trafiť!“
„Počkajte pane. Sú tam vidno akési obrysy. Páĺte na tamto skalisko.“
Vtedy sa z ich tábora vymrštili dve ťažké železné gule.
„Pozor! Letia sem železá!“
„Kernoxermon, roztop ich.“
„Žiadny problém.“
V tom momente vystrelil na dve ťažké železné gule ohnivé strely. Gule sa ich vplyvom začali roztápať a keď dopadli, len sa rozpleštili.
„Pane, majú tam lávového draka.“
„To je dobré, kým je len jeden.“
V tom sa na katapulty zniesla spŕška ľadu.
„A nielen ten. Je tam aj ľadový.“
„To je už horšie.“
Salmern čakal len na to, aby xerovim vojakom začali drkotať zuby. Na katapultoch a balistách postupne začali praskať laná.
„Dajte znamenie Jintosantovi. Je čas na prekvapenie.“
Kernoxermon vypľul ohnivý plameň a za ním Formak vystrelil ľadovú bombu.
„Tie streli nám neublížia, idú na inú stranu.“
V tom momente sa ozvalo otriasanie zeme. Vedľa napoly vystrašených vojakov sa zrazu dvihol kopec a spod neho sa vyťahovali zelené plamene.
„Utekajte! To je sopka!“
„Blázni, práve vás poriadne vystrašil krížený drak!“
Jintosant sa zdvihol a polku vojakov opľul kamenným blatom. Vojaci na mieste skameneli. Potom uletel smerom ku hradu.
„Takže zatiaľ tri draky. Fusto odhadoval, že ich tam je päť.“
Zrazu sa lesy okolo nich začali narúšať a strácať listy, ako by sa na ne dostala kyselina.
„Čierny drak!“
Spoza nich vyletel absolútne čierny drak. Volal sa Graner. Volali ho aj Pustošivec, lebo kade prešiel, nechával poleptané skaly.
„Dajte signál Granerovi, aby odletel späť na hrad. Nesmieme svoje najlepšie ukazovať.“
Vtedy sa na oblohu zniesol zelený plameň. Graner v tom okamihu zamieril na hrad.
„Pane. Už som pochopil, čo znamenajú plamene. Sú to signály pre drakov. Zatiaľ sa objavil štyri. Odhadujem ich však na siedmich.“
„Sedem drakov. To je zlé. Až príliš. Schovajte sa do lesa. Treba prepracovať plány.“
Zaznela trúba a vojaci, síce vystrašený, sa vracali pod ochranu stromov.
„Na teraz sa stiahli. Vymeňte hliadky. Tým chlapom tam musí byť zima.“
Hore vyšli dobre rozohriaty chlapi aj z prikrývkami a dole poslali absolútne premrznutých mužov.
„Vy teda vyzeráte. Kernoxermon, trochu ich zohrej, nech nám nezmrznú.“
Dvaja muži si sadli pred draka a tomu z úst vyšlo trochu tepla. Postupne muži začali naberať farbu a pohyblivosť.
„Pane, tam hore je zima ako na póle. Radím vám, aby tam hliadky chodili len každú pol hodinu.“
„V poriadku. Zmeníme teda smeny.“
„Salmern, poď sem. Na niečo som prišla.“
„Čo sa deje Varmana? Na čo si prišla?“
„Pozri sa na ten šperk, ktorý sa mi zapustil do náhrdelníku. Keď Kernoxermon púšťal ohnivé plamene, tak žiaril na červeno, teraz je modrý. Mám taký pocit, že je smutný.“
„Poďme teda za ním.“
Salmern a Varmana sa pustili dolu točitým schodiskom, ktoré viedlo do dračej jaskyne. Našli tam Kernoxermona schúleného do klbka. Už stihol totiž rozohriať oboch bojovníkov a spustil sa do jaskyne. Salmernovi bolo jasné, že spánok predstieral.
„Kernoxermon, viem že nespíš.“
Drak sa postavil a pozrel na nich.
„Čo sa deje priateľ?“
„Salmern, moje srdce je teraz smutné a nežiada nič. Len pochopenie.“
„Kernoxermon, nehnevaj sa, že som ťa odmietla. Ani nebuď smutný. Snažila som sa ťa chrániť.“
„To viem. To čo som videl, keď som sa na teba v ten večer pozrel mi vyrazilo dych. Ten drak, o ktorom sa tam píše, nebol drakom. Bola to dračica. Moja žena.“
Salmern a Varmana pochopila, prečo sa Kernoxermon odlúčil od ostatných.
„Myslel som si, že ma opustila, no ona celé tie roky, desaťročia, bola mŕtva, lebo zachránila jednu osobu. Až teraz som pochopil, prečo sa snažila ma vytiahnuť s týchto jaskýň. Bola to dračica činu a nie čakania. Volala sa Xarmonia. Mala korene takmer s každého rodu drakov. Mala v sebe krv čiernych, kamenných, zelených, modrých, zlatých, to bol jej otec, a ľadových. Miloval som ju celým srdcom.“
V tej chvíli sa pred vchodom objavila akási stopa. Bola vytlačená v kameni, ktorý práve dopadol pred malou chvíľkou.
„Zdá sa mi to, alebo to znázorňuje podpis?“
„Nie nezdá sa ti to. Je to podpis. Bratia, ku mne!“
Zrazu sa tam objavili všetky draky, ktoré boli na hrade.
„Neviete komu patrí tento podpis?“
„To je podpis bezmenného draka. Je to mladý drak, ale silu má za všetkých. Vraví sa, že má schopnosti všetkých druhov.“
V tom momente sa do otvoru vrútil ako snehová guľa mladý drak. Nedala sa rozoznať jeho farba, lebo to vyzeralo, akoby ju nemal stálu.
„Je to môj podpis, otec.“
Kernoxermon mal pocit, že sa Bezmenný pozerá na neho.
„Nazval si ma otcom?“
„Moja matka sa volala Xarmonia. Umrela, keď som bol mláďa.“
Kernoxermonovi sa roztočil svet. Nevedel, čo si myslieť. Je to jeho syn?
„Ako sa volám? Každý ma volá iba Strážca, okrem tých, ktorý ma poznajú osobne.“
„Voláš sa Kernoxermon. Si strážca Dračej hory a tvoj otec sa volal Mondasxin.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár