Úvod
Kedysi dávno a kdesi ďaleko v našej galaxii nastal výbuch supernovy. Hviezda sa premenila na čiernu dieru. Sprevádzali ju však planéty, na ktorých žili Fanovarania. Avšak, až príliš neskoro si všimli, že ich hviezda umiera. Ujsť sa podarilo len polovici obyvateľov planét, tá druhá zmizla nenávratne pri výbuchu. Od vtedy putuje zvyšok rasy galaxiou a hľadá miesto, kde by začala nový život.
1. kapitola
Začiatok či koniec?
Hlavná loď letí uprostred celej skupiny. Nebola konštruovaná na dlhé lety a to ani jej spoločníci. Fanovarovia už galaxiou cestovali takmer 20 rokov. Nestretli však ani jednu planétu, na ktorej mohli začať nový život. Rasa nepatrila práve k trpezlivým národom.
„Pane, koľko to bude ešte trvať, moje deti ...“
„Prečo toľko hľadáte na tomto opustenom kuse galaxie?“
„Utíšte sa!“
Všetci ale kričali ďalej jeden cez druhého. Veliteľ nevedel čo robiť. Vládca bol už absolútne bezmocný, prehľadal už všetky blízke možné miesta v galaxii.
„Fanovarovia, utíšte sa prosím.“
„Pane, čo chcete urobiť ,“ pýta sa veliteľ Torntharos vládcu.
„Ešte presne neviem priateľu, ale nápad by tu bol.“
„Utíšte sa konečne, vládca chce prehovoriť.“
„Priatelia, spoločníci. Počúvajte ma.“
„My ťa už nebudeme počúvať, stratil si ohromné množstvo príležitostí na objavenie novej planéty.“
„Práve to som chcel teraz zmeniť. Keďže ja som ešte stále nestratil nádej, poverujem jedného dobrovoľníka. Ak chce môže zobrať aj svoju rodinu. Dám mu svoju osobnú loď aj so zásobami a pošlem ho prehľadať vonkajšie pásmo galaxie.“
„To nieje možné, takú veľkú plochu prehľadať nestihne nikto.“
„To viem, preto pošlem tri lode, každú iným smerom a zvyšok pošlem ďalším smerom.“
„Pane, pozrite sa vľavo.“
„A čo tam nájdem?“
„Asi prvého dobrovoľníka.“
„Ako sa voláš mladý muž?“
„Som Eranostras Montil a tu je moja rodina.“
Ukázal sa starý pán, jeho manželka a eranostrasova sestra.
„Čo som sľúbil to dodržím.“
„Ešte jedna vec, žiadam, aby s nami išla aj rodina mojej budúcej manželky.“
„Vyhoviem tvojej žiadosti. Ukáž sa mladá dáma.“
Na Eranostrasa sa hodila mladá žena a plakala od radosti. Za ňou vyšla aj jej rodina, prekvapená tým čo sa stalo.
„Ako sa voláš ,“ pýta sa jej vládca.
„Som Radiola Horanova.“
„Poďte bližšie, obaja. Chcem vám popriať veľa šťastia. Choďte prosím dozadu,“ začal šeptať vládca , „nájdete tam kňaza, zoberte sa hneď teraz, kým máte čas.“
„Pane, prišli ďalší dvaja.“
„Pekne po jednom, ako sa voláš?“
„Ja som Hason Romdini, tuhľa je môj brat Soran.“
„Áno, vy ste tí dvaja súrodenci, ktorý ešte stihli ujsť pred výbuchom Fanovaru. Vaša matka by bola na vás hrdá, keby vedela, na aké podujatie sa chcete podujať.“
„Práve preto sme sa rozhodli, odísť hľadať nový domov. Chceme, aby jej smrť nevyšla navnivoč.“
„Veľmi ušľachtilé ,“ povedal veliteľ Torntharos.
„Takže dve skupinky by sme mali. Kto chce patriť do tej poslednej?“
V sále nastalo ticho. Nikto nechcel riskovať život. Neboli tu však všetci. Niektorý fanovarania boli stále na svojich lodiach a plnili úlohu strážnej a hliadkovej služby.
„Prosím vás veliteľ, vymeňte hliadky.“
„Áno pane.“
„Možno na nich sa nachádza ďalší dobrovoľník.“
Po polhodine sa z predchádzajúcej skupiny neozval nikto a postupne sa začala celá tá hŕba preskupovať. Prišli fanovarania zo strážnej služby. Keď sa dozvedeli, čo od nich žiada vládca, nevedeli sa rozmyslieť. Nakoniec sa ozval jeden jediný, o ktorom všetci vedeli, že na palube nie je náhodou. Bol to starý vládcov veštec.
„Myslím pane, že medzi nami tu nieje ani jeden čo by sa dobrovoľne ozval že pôjde.“
„Čo tým myslíš drahý Karnostaxon.“
„Navštívte vezenie.“
„To nieje možné. Spraviť posádku z vrahov, fanatikov a šialencov, to si mal namysli?“
„Nie, je medzi nimi jeden, ktorý nás vyvedie. Je medzi nimi už presne 20 rokov.“
„Hádam nemyslíš toho?“
„Presne toho.“
Vo väzenskej lodi sa nachádzalo cez 5 000 fanovarov, zavretých pre ťažké, ale i ľahké zločiny. Od vrahov, cez násilníkov až po podvodníkov a zlodejov. Ten, o ktorom hovoril Karnostaxon, dnes rátal 20 rokov od príchodu na väzenskú loď. Podľa úradov spáchal vtedy ťažkú vraždu. Keďže obhajca nemal dosť dôkazov, zavreli ho na 25 rokov do vezenia. Vedeli o ňom všetci na planéte Fanovaron 3 a vlastne celá sústava. Mal vraj zavraždiť vládcovho syna jeho vlastnou zbraňou. Goranesto Meanstern sa však neustále obhajoval, že je nevinný.
Keď vládca prišiel na väzenskú loď, hneď o tom vedeli všetci na jej palube. Goranesto sa nachádzal neustále na samotke. Stále si ho totiž doberali a vždy ho tak vyprovokovali, že takmer prizabil jedného z väzňov.
„Goranesto, niekto za tebou prišiel.“
„A kto to je, Rachnost?“
„Sám vládca, asi ti prišiel vzdať poctu.“
„Choď do čerta, ty hrdlorez.“
S vedľajšej cely však prišiel len rehot.
Goranesto zrazu začul kroky. Ani nemusel vedieť kto to je.
„Čo by ste rád pane?“
„Som tu na radu svojho veštca, nie z vlastného názoru.“
„To znie ako návrh. Počúvam vás.“
„Môj priateľ my dal radu, aby som ťa menoval za veliteľa jedného z prieskumných plavidiel, ktoré som vyslal na prieskumnú cestu po galaxii.“
„Súhlasím, ale posádku si vyberiem ja.“
„Uvidím, či ťa rada bude chcieť vypočuť.“
„Tak dovidenia pane. A verte mi, ja som vášho syna nezabil.“
„Ja len dúfam, že ti môžem veriť.“
Vládca síce vydal rozkaz všetko utajiť, ale väzeň Rachnost všetko vypočul a za veľmi krátky čas to rozpovedal kde sa dalo. Potom sa to šírilo už geometrickým radom po celej lodi. Od vtedy sa väzenská loď stala veľmi stráženým objektom.
Rada zasadala asi týždeň nato. Vyberali ju všetci fanovarania, niečo ako obdoba parlamentu.
„Goranesto Meanstern, boli ste predvolaný z dôvodu možnej operácie hľadania nového domova pre obyvateľstvo. Vládca vás vybral na základe rady svojho veštca, podotýkam jediného. Rada vás dočasne zbavuje výkonu trestu. Po úspešnom dovŕšení misie a jej ukončení sa vrátite na väzenskú loď, ale pôjdete do časti so zmiernenou ochranou. Primáte rozhodnutie rady?“
„Áno, prímam jej rozhodnutie. Vládcovi som dal otázku, či si môžem vybrať vlastnú posádku, chcel by som vedieť názor rady.“
„Rada je toho názoru, že časť vašej posádky vyberie rada a druhú už nechá na vašom rozhodnutí.“
„Ďakujem rade za rozhodnutie.“
Rada odišla a Goranesto sa vrátil naspäť na väzenskú loď. Išiel si pobaliť veci. Nerátal s tým, že tam nájde list.
Drahý Goranesto, dopočula som sa, že ideš na príkaz rady zachraňovať fanovarov. Držím ti palce a dúfam, že sa ti nič nestane. Dúfam aj v tvoje prepustenie. Dúfam, že ma stále miluješ, ja teba áno.
Tvoja milujúca manželka
Donavia
Goranesto takmer za tých 20 rokov zabudol, že jeho manželka ho čaká doma aj s malým synom. Zatiaľ ich však nemohol podržať v náručí, lebo bol vo vezení. Jeho syn sa volal Harosan, teraz má asi tak 22 rokov.
„Donavia nevie, že ma uvidí vonku ešte dnes, len či ju nájdem. Zrejme sa odsťahovala z nášho starého domu. Možno išla ku matke.“
Takto uvažoval Goranesto pri balení sa v samotke.
„Hej, Goranesto, kam sa tak náhliš?“
„Čo teba do toho Rachnost? Neviem prečo sa do toho staráš.“
„Len ťa chcem dostať do maléru.“
„Radšej drž hubu ty sviňa, lebo po mojom návrate ťa zmaľujem ako žito.“
„No, už sa ťa tak bojím.“
Z vedľajšej cely sa potom už ozýval len rehot ako vždy.
Cestou z väzenskej lode bol obklopený policajtmi a obhadzovaný samým bordelom. Cestou sa však zastavil pri jednej cele.
„Priateľu, pôjdeš so mnou.“
„To myslíš vážne Goranesto.“
„Celkom vážne Fanagon. Len sa spýtam rady či by ťa pustili na tú moju misiu.“
„Budem ti veľmi vďačný.“
Na rozlúčku si ako vždy podali ruky tým zvláštnym gestom. Goranesto sa nakoniec dostal na hlavnú loď a začal si zháňať posádku, lepšie povedané, možných adeptov. Cestou sa však rozhodol hľadať aj stopy po svojej manželke a synovi. Nebolo mu však treba veľmi hľadať. Náhoda sa zahrala s osudom. Celkom neobyčajne sa zrazil práve s tou, ktorú hľadal.
„Prepáčte.“
„Goranesto?“
„Donavia?“
Neubehla ani sekunda, a už sa obývali.
„Tak strašne si mi chýbal.“
„Aj ty mne drahá, aj ty mne.“
„Poď, odvediem ťa domov.“
Pozbierali spolu nákup a už sa vydali na cestu. Goranesto si dobre myslel, že išla k matke. Keď prišli, Goranesto zbadal vo dverách mladého muža.“
„Harosan? Si to ty?“
„Otec?“
„Synak, som tak rád že ťa vidím.“
„Aj som sa nevedel dočkať.“
„No, ukáž čo s teba vyrástlo.“
Goranesto si ho prezrel od hlavy po päty. Pani svokra nebola jeho návratom až taká nadšená.
„No, že si sa ukázal. Poď dnuka, nech nám nevyvetráš celý byt.“
Goranesto si ustlal na gauči. Posteľ pre neho nebola.
Ráno sa rozhodol, že pôjde za radou, kvôli svojmu priateľovi Fanagonovi.
„Váženej rade želám dobré ráno.“
„Čo si žiadaš Goranesto Meanstern?“
„Prišiel som s prosbou. Prosím, aby ste prepustili do mojej posádky Fanagona Wastarea.“
„Rada porozmýšľa o vašej prosbe. Chvíľu počkajte.“
Rada sa radila asi tak 10 minút.
„Goranesto Meanstern, vašu prosbu sme povolili. Avšak, ďalšieho väzňa kvôli vašej misii neprepustíme.“
„Ďakujem váženej rade za vypočutie.“
Goranesto sa ihneď nato šiel pozrieť do dokov na prieskumné lode. Polovica však nespĺňala ani základné požiadavky. To však nevedel, že najlepšie lode už vládca vybral. Sklamaný prechádzal okolo hlavnej kajuty a cez priľahlé okno videl testovanie. Tu mu to hneď zaplo. Už sa nemusel obávať, že posádku nebude mať do čoho naložiť.
Na druhý deň si ho vládca zavolal.
„Goranesto, dúfam, že svoju polovicu posádky si už zohnal.“
„Mám zatiaľ len jedného fanovara a po pravde som vlastne ešte ani nezačal.“
„Áno, to som už zistil. Druhá časť posádky je už po hromade, asi by si sa chcel s nimi zoznámiť?“
„Budem vám veľmi vďačný.“
Ukázalo sa, že ide o geológa, dvoch vojakov a troch ďalších vedcov. Jemu teda chýbali ešte piati fanovari. Našťastie už na jedného z budúcich členov posádky narazil hneď pred halou.
„Kde tak môže byť,“ rozmýšľal len ak sám pre seba.
Tu do neho drgol Goranesto takou silou, že ho to chudáka prevalilo až na zem.
„Prepáčte, nechcel som.“
„Nič sa nestalo, moja chyba. Moment, teba hľadám. Ty si Goranesto Meanstren?“
„Áno, prečo ťa to zaujíma?“
„Chcel by som patriť do tvojej posádky.“
„Zatiaľ môžeš byť, chýbajú mi ešte teda štyria.“
„To máš zatiaľ len mňa?“
„Nie, ešte jedného dobrého priateľa.“
„Dobre tak dovidenia pri nástupe.“
„Dovidenia.“
Ako už stihol spomenúť, chýbali mu ešte 4 fanovarovia. Goranesto mal po dvoch hodinách pocit, že sa mu to nepodarí. Fanovarovia ku nemu stále cítili zlosť. Tohto svojho bremena sa nemohol zbaviť a preto sa obrátil na vládcu.
„Pane, nedokážem prehovoriť ani jedného fanovara. Všetci sú voči mne zatrpknutý.“
„To chápem. Odkedy si, podľa teba údajne, zabil môjho syna, všetci fanovarovia ťa odsúdili na milosť a nemilosť.“
„Až na moju ženu a syna.“
„Máš obdivuhodnú rodinu Goranesto. Až začínam ľutovať, že som ťa obral o 20 rokov života s nimi.“
„Cítili ste veľkú zlosť, to chápem. Jedného fanovara som už síce zohnal, ale chýbajú mi ešte štyria.“
Bolo jasne vidieť, že naschvál odbočil od nebezpečnej oblasti rozhovoru.
„Jeden z vojakov ti pomôže. Samozrejme patrí do tvojej posádky.“
„Ktorý to je, Tornast alebo Quno?“
„Tornast ťa bude sprevádzať. Je to jediný vojak s celej armády, ktorý verí že si nevinný.“
„Som vám vďačný veličenstvo.“
S Tornastom sa stretol pred vchodom. Ten už dopredu vedel čo má robiť. Goranesto mal pocit, že ho celý deň sledovali.
Po príchode domov ho oslovil syn.
„Otec, už máš plnú posádku?“
„Nie Harosan. Ešte mi ich chýba kopec.“
Goranesto si sadol, vložil hlavu do rúk a premýšľal nad celým dňom.
„Otec, chcem ísť s tebou,“ neoblomne vyhlásil Harosan.
Goranosta to tak rýchlo prebralo, že sa celý vztýčil až Harosan odskočil. Normálne, vezenie fanovarov vysilovalo. Tu však bol dôkaz, že u neho to bolo presne naopak.
„Nie, nemôžem ťa zobrať so sebou. Tvoja matka aj ja by som si to vyčítal až do smrti keby sa ti niečo stalo.“
„Nie otec. Som už dospelý. Sám rozhodnem či pôjdem alebo nie.“
„Ja som však veliteľ lode. Ak ťa prímem na palubu, budeš ma musieť poslúchať na slovo.“
„Som na to pripravený. Od matky som si už vyžiadal povolenie.“
Goranesto v ňom videl seba samého. Tá neoblomnosť, s akou sa mu vyjadril, bola až zarážajúca.
„Dobre teda, môžeš ísť. Ale ak nezvládneš letecké a strelecké skúšky, tak budeš ..,“ nestihol dopovedať, lebo ho prerušil syn.
„Už sa stalo, všetko mám už za sebou.“
Goranesto si prekvapený znovu sadol na sedačku. Netušil, že sa jeho syn rozhodol stať sa vojakom. Keďže už nebolo o čom diskutovať, Harosan sa rozhodol odísť do izby. Goranesto ostal v obývačke a znovu sa uložil na pohovke.
Ráno stretol pred dverami eskortu. Nechápal čo sa stalo. Až keď z jedného vozu vystúpil Fanagon, pochopil.
„Fanagon, priateľu, konečne si prišiel.“
„Áno Goranesto, som tu. Ani neuveríš čo sa stalo Rachnostovy.“
„Čo sa mu stalo?“
„Jeden z väzňov ho obesil na vlastnej posteli.“
„Aj tak by sa nedožil rána.“
„A to vieš ako?“
„S toho rehotu čo púšťal v jednom kuse by zošalel aj drumsal.“
„To máš pravdu.“
„Poď, predstavím ti svoju rodinu.“
Vošli dnu a Fanagon sa nevedel vynadívať. Len za mlada videl tak čistú izbu.
„Tak, toto je moja žena, Donavia.“
„Veľmi ma teší Donavia, váš manžel mi o vás rozprával.“
„Aj mňa veľmi teší.“
„A toto je môj syn, Harosan.“
„Tak ty si ten chlapec. Goranesto, ste si veľmi podobný.“
„Tak to by som nepovedal,“ namietal Harosan.
„To aj povahovo.“
„Poď Fanagon, odlož si veci. Donavia sa ti o ne postará. Chýba nám ešte kus posádky.“
„Tornast mi vravel že štyria fanovarovia.“
„Už len traja. Na silné naliehanie syna, beriem aj jeho. Poď Harosan, pôjdeš s nami.“
„Už som tam. Ozaj, kto je Tornast?“
„Jeden z vojakov, ktorý nás budú sprevádzať.“
Keď vyšli von, vojenské vozidlá ich odviezli pred veliteľstvo. Boli síce na vesmírnej lodi, ale bola taká rozsiahla, že takéto veci boli úplne normálne. Pred budovou ich čakal Tornast aj s Qunom.
„Ešte že ste prišli. Kto je tento mladý fanovar?“
„To je môj syn Tornast. Quno, toto je Fanagon.“
„Zistil som,“ odpovedal trochu so znechutením.
„Harosan, drž sa ma.“
„Áno otec.“
Odišli od veliteľstva a zamierili kam sa dalo. Za tri hodiny nazbierali dvoch členov posádky. Toho posledného našli v spoločnosti druhého záujemcu.
„Hej to si ty.“
„Goranesto Meanstern?“
„Áno, zrazili sme sa pred budovou rady.“
„Už si spomínam. To je asi zvyšok posádky.“
„To je jej časť. Ešte štyria sú na veliteľstve. V tej trme – vrme som sa ťa zabudol spýtať ako sa voláš.“
„Som Harigald Fan. Keď sa tak náhlite, asi vám chýba ešte jedna osoba.“
„Máš pravdu.“
„Tu vám ponúkam najlepšieho odborníka na prieskum vesmíru.“
„Nevyzerá na fanovara,“ podotkol Tornast.
„Ani nie je. Je to Censarox. Prastará rasa z okolia kvadrantu G4PT98.“
„O tom mieste som už počul,“ spomenul si Quno, „Na tom mieste vzniká v jednom kuse niečo nové. Teraz je tam osídlená jedna z planét takým zvláštnym druhom tvorstva.“
„To sú vraj nejaký Mytoriania. Jednostaj sa zmietajú v občianskych vojnách.“
„Dosť o tom. Beriem ho do posádky. Ak vie o vesmíre toľko čo ti povedal, tak bude užitočný.“
Nakoniec teda Goranesto našiel aj posledného člena posádky. Volal sa Weranstex Sekrex. Rozumel mu iba Harigald. Rasa Censarox aj Mytorian boli, okrem prvej, neznáme. O rase Mytorian kolovala legenda. Vraj rozdelila rasu Censarotronics na niekoľko skupín. Z jednej z nich vznikla práve rasa Censarox. Ostatné sa buď stratili, alebo ich rozmetali iné národy.
Fanovarania však nevedeli o novovznikajúcej rase, ktorá za dlhý čas vývoja, v budúcnosti pozmení vývoj v danom sektore G4PT98 - 97. Zatiaľ ani prieskumné lode, vyslané až za hranicu poznaného vesmíru, nenašli žiadne poznatky na našej planéte. Zem v dobe ľadovej bola pre nich nezaujímavá. Len pred asi 64,5 miliónmi rokov zažila prvú kataklizmu, ktorá vyhubila väčšinu živočíšstva.
Chtiac, nechtiac však stále mierili do tohto sektora.
Goranesto na radu svojho priateľa Fanagona odišiel ku vládcovi.
„Goranesto, čo tu robíš?“
„Pane, posádka môjho plavidla je kompletná.“
„Dobre, predstav mi ich prosím.“
„Fanagon Wastare, Harigald Fan, Harosan Meanstern, Rachinosa Xalova, Javonis Dusten a Weranstex Sekrex.“
„Weranstex Sekrex, to neznie ako fanovarančina.“
„Je to Censarox pane.“
„Ak si myslíš že ti bude prospešný, tak ti povoľujem jeho spoluprácu. Dnes štartuje prvá skupina Eranostrasa Montila. Želám si, aby si tam bol.“
„Môžete sa spoľahnúť.“
„Harosan je tvoj syn, však.“
„Áno pane. Vedel, že mám málo posádky a skôr ako som niečo stihol urobiť, tak mal všetky skúšky za sebou.“
„Wastare, vy ste boli spoluväzňom Goranesta,“ spýtal sa veliteľ Torntharos.
„Áno pane.“
„Pri vašom odchode zavraždili jedného z väzňov. Keďže viem, že ste boli celý čas v sprievode ochrankárov, nemohli ste to byť vy. Neviete prečo by sa ho niekto chcel zbaviť?“
„Zrejme pre jeho chuť vždy niekoho provokovať. Už aj Goranesto sa s ním stretol v boji. Rachnost nikdy nebol taký krvavý ako po boji s Goranestom. Obidvoch zavreli vtedy na samotky. Vrátane mňa, samozrejme všetci vedeli, že má veľa nepriateľov. A to hlavne na väzenskej lodi.“
„Myslíte si, že to bol akt pomsty Goranesto?“
„Možné to je. Vždy keď spáchal nejaký malý, ale aj väčší zločin, vždy si to odpykal niekto iný a samozrejme sa dostal na väzenskú loď.“
„Ďakujem vám páni. Pane, teraz musím odísť. Treba pripraviť Montilovu loď na odlet.“
„Choď priateľu.“
„Goranesto, ty odštartuješ až po bratoch Romdiniovcoch. Tí štartujú zajtra.“
„Takže sa máme pripraviť na odchod.“
„Áno, priprav posádku na odchod. Pozháňam vedcov, ktorý patria do tvojej posádky, aby sa tiež pripravili.“
Samozrejme hneď po rozhovore celá táto skupina odpochodovala. Goranesto so svojim priateľom Fanagonom po pravej ruke, Harosanom po ľavej, Harigaldom a Warastexom za chrbtom a na konci bola Rachinosa z Javonisom.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár