Vždy som obdivovala ľudí, ktorí radi dobiedzali do druhých, pričom si vôbec nevšimli, že ten dotyčný prežíva hotové muky. Dnes sa mi to stalo už dvakrát. Samozrejme, zvykla som si, že môj otec sa v tom priam vyžíva, no mama ma viac dorazila. Snažila som sa jej neukázať, že sa ma to dotklo. No občas ma táto moja ľudská vlastnosť dobehne a ja mám chuť plakať. Jasné, neplačem, posledný krát keď som plakala som mala asi 6 rokov. Naučila som sa, že plač je vlastnosťou slabých. K tým som ja nikdy nepatrila. Každý deň sa predsa pasujem s tým, že ma považujú za hlupaňu, že ma urážajú, že ma posudzujú moji najbližší, no občas, aj keď to nerada priznávam, sa cítim...hm...ako človek. Nechcem tým povedať, že ním nie som, no...je to jedno..
Podstatné je to, že nech sa akokoľvek ľudia snažia, nepodarilo sa im vytočiť ma, zničiť, či prinútiť plakať. Dnes sa teda (ani neviem prečo) zamýšľam nad tým, či je to moja vina. Či som už naozaj stratila aj to posledné ľudské, čo ma robilo zraniteľnou voči všetkým ostatným, alebo sa k tomu ešte len blížim. Dúfam, že to prvé, lebo pocit zraniteľnosti je ten, ktorý mňa desí najviac....

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár