...Stúpali sme spolu po schodoch z dymu. Všednosť sme brali ako priepasť výmyslov. život ako dieru medzi narodením a smrťou. Písal si neviditeľné básne na moje pery. Kládol si otázky v dotykoch. Smial si sa na mojej medzirke medzi zubami... A predsa si sa vzdy obzrel za inou. Aj keď si vedel, že ležím v tvojich perinách. Zraniteľná, plachá. Túžiaca po jedinom - aby si ju miloval. Možno som bola príliš naivná. Naivita vraj patrí k láske. Vraj... Miloval si to slovo lebo pre teba bolo vždy ospravedlnením. Keď si si znova ľahal večer ku svojej žene. Keď si dával bozky svojim deťom na dobrú noc. Ráno si sa opäť budil, bežal do hotela aby si mi povedal, že všetko zas bude dobré. Že raz budem tvoja. Ale teraz ešte nie, deti sú príliš malé. Utkal si oklo mňa pavučinu sľubov. Nemusel si ich vysloviť. Holé vety bez slov, úbohé slová čo nikdy nevytvorili vety. Bál si sa?
Bál si sa ma skutočne milovať? Bez hamby, bez hlúpej skrývačky, ktorú som po mesiaci nenávidela. Tvoja bábika... Tak si mi vravel. Nikdy som nechápala prečo. Vedel si mi zamotať hlavu tvojou vôňou. Vôňou zrelého muža. Vôňou lásky, ktorá však asi nikdy nebola pre mňa. Držali sme si odstup. Vždy sme ho chceli prekonávať pri bozkoch ale videl nad nami príliš nízko. Obímal si moje útle telo, chytal si ma za dušu, skrýval v dlaniach moje srdce.
Bola som tvoja bábika...
Tak si mi vravel a ja som nechápala prečo.
Už to viem...
S bábikami sa ľudia len hrajú...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár