Márne som hľadala záchytný bod na strope tvojej spálne. Ležal si tam, perinu až po uši, tvoj pravidelný dych ničil koncepciu dokonalého ticha. Mohla som ti to povedať. Áno, mala som aale ešte stále som v sebe nenašla dostatok odvahy. Niečo vo mna, niečo v tebe, niečo medzi nami mi v tom bránilo. Zvezovalo mi to ústa, zamkýnalo pery, nútilo mlčať. Za aký dlhý čas človek naberie odvahu zraniť milovaného? A kedy potom prestaneme mať výčitky svedomia? Nikdy si svoj život nebral vážne. Možno by ti mali oznámiť, že zomiraš a ty by si sa rozosmial. Potom zmĺkol a povedal, že niesi typ človeka čo sa rád smeje.
- Spíš?
- Nie!
- Myslíš, že to čo je medzi nami je láska?
- Neviem.
- Ako to , že nevieš? Nevieš či ma miluješ?
- Milujem.
- Tak?
- Linda, chcem spať.
- Kurva!
- LInda?
- Sme sami u teba doma, v noci a ty chceš spať.
- Linda, zajtra vstávam na prax.
- Tak spi.
- No tak , Linduška.
- Spi.
Rada som sa pred tebou hrala na urazenú. Pripadalo mi to nesmierne ženské. Ale teraz v tejto chcíli som nemala chuť hrať slečnu ofučanú. Teraz som sa chcela rozprávať. Povedať ti vetu, ktorá nás asi zabije....
-

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár