Tak ako v mnohých príbehoch, našli sa i takí, ktorí sa postavili naplneniu proroctva do cesty s úmyslom všetko zmeniť Zmenili. Osudy mnohých ľudí museli byť písané nanovo...
Dieťa pokojne ležalo vo svojej postieľke, vytúžená nádej ukrytá v krehkej bytosti nevinného batoľaťa. Malo to byť jednoduché, nádej mala vyhasnúť, krehká schránka mala byť zničená, jediným uhryznutím jedovatého hada, avšak...
Jed v tele plačúceho dieťaťa nepôsobil tak ,akoby bolo očakávané. Neotrávil krv, neusmrtil...Jed učinil v tele niečo nečakané, premenu nenápadnú a dosiaľ neslýchanú.
Aj osud sa vie brániť...
Dieťa rástlo, vo svete sužovanom vojnami, chorobami a hladom. Zatiaľ čo ona rástla do krásy obkolesená blahobytom, svet márne volal po pomoci.
No ešte nenastal ten správny čas, pretože osud ešte nebol celkom spísaný...
Z dievčatka sa každým následujúcim úsvitom stávala čoraz krásnejšia žena. Každý otec by bol hrdý na takú dcéru. Pružným štíhlym telom, zelenými očamí a hodvábnymi čiernymi vlasmi nenechala žiadneho muža chladného, ale nikdy o žiadneho neprejavila záujem, nech sa akokoľvek snažili.
Cítila, že je predurčená na niečo celkom iné...
Načúvala sykavý hlas neustále dookola vyslovujú jej meno. Xarai´Ka. Ten prívetivý sykavý hlas ju hypnotizoval a vábil ju. Sama vedela, že nepotrvá dlho a volaniu podľahne.
Podľahla.
Dala zbohom mäkkým prikrývkam a baldachýnom. Vykročila za hlasom, ktorý jej sľuboval silu a moc zmeniť svet, ktorého pravú tvár odhalila, až keď prekročila brány svojho útočiska.
Xarai´Ka neúnavne kráčala za hlasom, zatiaľ čo v jej kraji bezúspešne pátrali po stratenej dcére, dieťati osudu.
Dlhá cesta pustinami ju celkom pripravila o silu, už sa sotva udržala na nohách, avšak hlas bol čoraz zreteľnejší a volanie naliehavejšie. Blížila sa, k sile a moci sľúbenej.
Dorazila k čiernym skaliskám, podopierajúcim husté mračná tiahnuce sa nad pustou krajinou. Vedela, že je na správnom mieste a čoskoro volajúci hlas nadobudne i tvár. Kráčala i šplhala po skaliskách, a jej sily sa neúprosne míňali. Na vrchole skalísk únavou padla na hladký čierny povrch skál, tvoriace úžasnú architektúru samotnej absurdnosti.
Xarai´ka predtým ako stratila vedomie, zacítila ako na ňu začali dopadať ťažké studené dažďové kvapky. Prebrala sa až na nežný dotyk teplého tela obrovského hada. Strhla sa, avšak bola prislabá aby mohla čokoľvek učiniť na svoju obranu, ktorá však nebola potrebná. Had sa priam s materinskou láskou obtrel o jej telo a naznačil aby ho následovala do útrob čiernych skál.
Naskytol sa jej ochromujúci pohľad, ktorý jej vyrazil dych. Zjavila sa pred ňou žena, ktorej dolné končatiny nahrádzalo šupinaté hadie telo. Žena sa k nej priplazila a nežne sa okolo Xarai´Ky ovinula šepnúc jej do ucha sykavým hlasom...
"Veľmi som ťa túžila objať, dcéra!"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sprejerka01
23. 9.sept. 2010 17:50
celkom pekné
Napíš svoj komentár