Si so mnou roky. No stále tápam, neviem kto si. Zobudila som ťa kedysi pred desiatimi rokmi. Niekedy si sa so mnou hral, inokedy si spal. Potichu. Nakoniec sa mi podarilo vymyslieť uspávanku, ktorá ťa umlčala na dlhé mesiace v čiernom kresle. Po čase som na teba zabudla, prestala som ti spievať a ty si sa začal pomaly prebúdzať, divne usmievať a potichu sa pripomínať. Neverila som, že sa zas vrátiš. Potlačila som tvoje šepkanie. Zakryla som si uši a spievala piesne, ktoré uspali moju ostražitosť.. Si tu a zrazu desím sa pohľadu na tvoje dlhé, vychudnuté telo zahalené pokožkou z bieleho rúcha, vpadnuté oči.
Postavíš sa z kresla a ostne vyrastajúce ti z hlavy zapichnú sa do sivého stropu malej miestnosti , v ktorej to žiješ, pľuješ a čítaš svoje obľúbené knihy.
Z očí sa mi pustia rieky sĺz, inštinktívne sa chytím za hlavu a v bolesti padám na studenú dlažbu. Stalo sa to v kúpeľni.
Ryšavé vlasy ležia pokojne pohodené na zemi, oči sa topia a ruky ostali nevládle ležať po stranách vedľa mňa..
A oči. Oči vidia všetko. Vidia mi do duše. Premietajú tvoje i moje predstavy. Tie tvoje ma desia.
Hľadím na oblohu cez strešné okno nadomnou. Známa kapela bubnuje svoj obľúbený song a ja cítim, že sa topím. Z oboch strán.
Opäť si si sadol, fajčíš, ja sa dusím, sem tam odpľuješ si na boľavú zem. Nepáči sa ti priestor v ktorom žiješ. Chceš viac. Oveľa viac z mojej hlavy..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár