Sratila sa duša spanilá...
Odišla po chodníku rovno do neba...
Moja úvaha, myšlienka nemá ideu či zmysel. Zamýšľam sa dnes večer nad tým čo sa mi v hlave premieta.V tom ma napadlo veľa vecí, ktoré nedávajú logiku no predsa nejaká je. Krátka, pre mňa výstižná a pocitová. Nie je to básnička ani úvaha. Čo to tak je? Výplod fantázie a skladanie slov do viet. Bez zmyslu...
Pozerám sa na chvíľu dozadu, na chyby, okamžiky či sny.
Mám veľa pocitov, mám veľa problémov a myšlienok.
Natiahnuť sa chcem späť a padnúť do lona,
nemá ako kvet.
Očami ma mámiš, slovkami balíš,
občas sa spálim no predsa niet pochýb.
Otvorím ústa no hlasu niet,
osamelý to je ten môj svet.
Zabudnutá v osude,
som len v preklade no pokračovania niet.
Chcem kričať z celého hrdla, že teba už niet no zabudnem,
že vlastne zabúdanie je ťažký hriech. Chcieť milovať no občas nechcieť žiť, aký to teda osud je?
Snažím sa nájsť začiatok a koniec,
niet pochýb....
Záchod
Komentuj
2 komenty k blogu
1
myslitel
3. 7.júla 2009 23:54
No skoro ako môj status krásne lepšie by som to nepovedal
2
Otvorím ústa no hlasu niet,
osamelý to je ten môj svet. nádherný verš
osamelý to je ten môj svet. nádherný verš
Napíš svoj komentár