Ja som ju však nespomenula kvôli Afrike. Tá ma momentálne absolútne netrápi. Spomínam ju preto, lebo som sa dnes futbalu ohrala až až. Mala som Futbalový turnaj čo je pre mňa asi najväčšia udalosť roka zo športového hľadiska.(ak sa to o čo sa pokúšam dá nazvať športom Našťastie a musím sa priznať že aj na moje prekvapenie (keďže som v to nedúfala) sme vyhrali. Po minuloročnom trpkom druhom mieste to bola neuveriteľná radosť, ktorú som tak povediac rozdýchavala ešte hodnú chvíľu. Keď sa mi doobedňajšie udalosti pomaly usadili v hlave začala som rozmýšľať nad tým čo bude zajtra. Znova musím ísť do školy, precvičiť štvorručnú na klavír...a život musí ísť ďalej. Opäť musím riešiť bežné problémy ako to že mám mastné vlasy moje ponožky dosť znehodnocujú ovzdušie v našom dome. A vtedy som pochopila tie slová...give me freedom. Dnes na turnaji som to zažila...aj keď som vypľula pľúca od únavy a žalúdok od nervozity...aj keď som si odrela kolená a svalovku budem mať ešte asi týždeň. Ale tých pár hodín som bola voľná...a záležalo len na tom okamihu. Tá sekunda na palubovke, ktorá bežala. Ani tá pred ňou ani tá po nej nebola podstatná.
A preto ďakujem všetkým, ktorí sa o to pričinili. Toňovi že nám vybavil účasť. Mišovi, ktorí aj napriek tomu že má školu bol dnes s nami a že každý piatok s nami zabíjal tie 2 hodiny aby sme niečo dokázali. No najviac ďakujem svojím spoluhráčkam. Bez nich by som nikdy nezažila to čo som zažila...to oni mi dali tú voľnosť a ten kto to nezažil, ten asi nepochopí to čaro keď za ním stoja ďalší 10-ti ľudia a on stojí za nimi
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár