Na KECY som išla so zámerom zlepšiť svoju angličtinu. Ja som síce riadok o kresťanských princípoch nepreskočila (tak ako baja), ale nedávala som tomu nejakú váhu. Myslela som, že sa pomodlíme pár modlitieb a tým to hasne.
Musím priznať, že prvé dni som sa viac menej spamätávala z toho všetkého. Z ľudí, z priestorov, z aktivít... KECY som skutočne začala užívať až posledné dni. A aj tých pár dní stačilo na to, aby sa mi ten týždeň zapísal do pamäte veľkým písmom. Aby sa mi do pamäte zapísali tá skvelí ľudia a nové zážitky.
Jany sa pýtal čo pre nás znamenal tento camp. A ja celý tento blog píšem len preto aby som na tú otázku odpovedala. KECY boli pre mňa šancou. Dostala som šancu žiť svoj život inak. Uvedomila som si, že doteraz som žila v akejsi bubline, kde som bola ja a pár známych. Netvrdím že teraz je ich tam viac, ale predsa jeden pribudol. Ježiš! A to je to čo mi camp dal. Uvedomujem si viac, že Ježiš nie je len v kostole pri modlitbách a pod., ale že je so mnou stále a že aj keď budem mať akýkoľvek problém, nebudem naňho sama. A to mi dodáva veľkú odvahu, ktorá mi tak čato chýbala.
Keď si to čítam uvedomujem si, že to vyznieva ako otrepané frázy (ktoré som nemala rada), ale takto to cítim a takto to chcem podať ďalej...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
johnysheek
23. 7.júla 2010 16:16
Napíš svoj komentár