Tam, kde sme mali prežiť celý život.
Vychovávať spolu naše deti a spoločne zostarnúť.
Sedim v električke na konečnej bol ,, náš" domov.
Ale ja tam už nesmerujem.
Pamätám si , ako som stále tvrdia, že tu nechcem žiť, ako sa ti moja mama snažila v jednu nedeľu naznačiť, že toto mesto nemám rada.
Nevedela som si tu predstaviť život.
Ako sme v ten deň isli od nás sem a keď sme prekročili hranicu tohto mesta povedal si ,,Vitaj doma".
Nikdy nezabudnem na to ako sa vo mne všetko burilo, ako sa mi spravila guča v hrdle a nezmohla som sa ani na slovo.
A len tak som hľadela z okna auta, aby si nevidel ako sa tvárim.
Povedal si, že je odomna sebecké, keď si myslím, že by si mal ísť so mnou aj na kraj sveta.
Dnes už to vnímam inak. Pochopila som, že keď niekoho ľúbiš, je ti jedno , kde ste .
Či ste pod mostom, či žijete v byte alebo v dome.
Dnes už viem, že podstatné je, že si tam s milovaným človekom.
Dnes už by som od teba nežiadala, aby si šiel so mnou aj na kraj sveta, dnes by som ti povedala : ,,Láska pôjdem s tebou kamkoľvek, podstatné je ,že tam budeme spolu."
Včera som to nevydržala, musela som počuť tvoj hlas a cítiť , že ešte stále dokáže silno roztĺct moje srdce , vedela som ,že už nemám čo stratiť, už som ťa stratila.
Zmohla som sa len na to, aby som ti povedala, že takto som to nechcela.
,,Nikto z nás to takto nechcel."
Tak prečo je to takto?
Prečo sa niektoré veci nedajú napraviť?
Viem , bola som hlúpa, keď som opakovane spravila tú istú chybu.
Dala som prednosť hlupemu poblazneniu zmyslov, túžbe.
Ale aj zlé rozhodnutia sú rozhodnutia a niektoré sa s nami vleču celý život.
Zlyhala som na plnej čiare.
Keď som nepočúvala ľudí okolo, ktorí mi vraveli, že si to mám ešte rozmyslieť, pretože to budem ľutovať.
Bola som hlúpa, keď som bola celý ten čas zaslepená.
Keď som ťa vnímala tak ako som ťa vnímala, snažila som sa hľadat šťastie inde, no pritom som ho mala priamo pod nosom, pretože ty si bol mojím najväčším šťastím, celé tie roky.
Vybrať si človeka, s ktorým chceš žiť, je jedno z najťažších a najdôležitejších rozhodnutí v živote.
No ja som to nezvládla.
Zostalo prázdno, bolesť a oči pre plač.
Kam sa podeli moje slová, ak má neopustiš ani ja ťa neopustím.
Môj svet zrazu stratil všetky farby.
Dni prestali mať zmysel.
V každom dni bez teba mi niečo chýba.
Hľadám ťa všade, no ty tu už niesi.
„Niekedy sa dvaja ľudia musia rozdeliť, aby si uvedomili, ako veľmi sa potrebujú spojiť opäť.“
Teraz to už chápem.
Neviem, či to cítiš tak isto.
A neviem, či si to raz uvedomiš aj ty.
Možno si to neuvedomiš nikdy.
A ja už nebudem mať šancu dokázať ti, že tieto dni, ktoré som prežila bez teba mi dali na veci nový pohľad.
Byť pre teba tou najlepšou, ľúbiť ťa a nikdy ťa nesklamať.
Robiť kompromisy a nechciet, aby všetko bolo podľa mňa.
Keby som mala jedno želanie a mohla by som si želať čokoľvek, želala by som si, aby si bol znova súčasťou môjho života, aby som sa vtedy rozhodla inak, aby mi tie ružové okuliare spadli skôr a nezahodila by som celý ten čas len tak, aby sa nám splnilo to všetko, čo sme si plánovali naše navždy.
Nevadí mi, že ak úspešne do skuškujem nebude ma kto mať vziať do Mekaču, boli ma, že už ma neobijmeš, nepobozkaš, nepritisneš k sebe a už neuvidím v tvojich očiach ako veľmi si na mňa hrdý.
Chýbaš mi maco.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
13. 6.júna 2018 16:16
Máš to blbé
Napíš svoj komentár