Dnes sme viezli brata a jeho kolegyňu do práce.
Hneď ako si sadla do auta, otočila sa na mňa so slovami, že počula,že už mám po skúškach a že mi gratuluje.
A v tom momente som si opäť uvedomila ten paradox života.
Uvedomila som si ho už niekoľkokrát predtým, keď sa ma po poslednej skúške čašníčka v pizzeri spýtala , či som smutná.
Povedala som jej,že som len unavená, lebo som mala skúšku, ale že už mám doskuskované.
Zagratulovala mi a pritom so mnou nemala absolútne nič spoločné.
Písala som Ti.
Myslela som si ,že by ťa to zaujímalo.
Chcela som, aby si to vedel, že sa mi podarilo ukončiť ďalší ročnik.
Čakala som aspoň nejakú odpoveď.
Stačilo by aby si napísal len: Gratulujem, uži si leto, ale odpoveď neprišla žiadna, človek s ktorým som prežila 4 roky života sa nezmohol ani na jedno slovo.
A vieš čo ?
Možno vďaka tomu som otvorila oči.
A pochopila,že všetko je inak .
Že to všetko, ako si ma ľúbil, ľúbiš a ľúbiť budeš boli len prazdne slová.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár