Spomienky

Hovorí sa, že je potrebná jedna minúta na to,
aby sme si niekoho zapamätali,
jedna hodina, aby sme si ho obľúbili,
jeden deň, aby sme sa zamilovali,
ale mnohokrát nestačí ani celý život,
aby sme zabudli.


Vždy, keď píšem tieto riadky do pamätníkov, ktoré majú pripomínať naše študentské roky na GSA, mám taký čudný pocit/cit.

Keď som prišla do prímy, osem rokov, ktoré som tu mala prežiť, sa mi zdali ako jeden neuveriteľne dlhý čas. Dnes však viem, že ubehli neuveriteľne rýchlo. Ako je to možné? Možno aj vďaka ľuďom, ktorých som tu stretla a stali sa súčasťou môjho života. Z malých vystrašených detí sa z nás stali dospeláci, ale s detskou dušou. Spolu sme prežili hádky, študentské lásky, ťažký pubertálny vek (u niekoho ešte stále trvá a veľa iného, na ktoré budem rada spomínať s rozprávať svojim deťúrencom. Aj keď musím priznať, že začiatky neboli ľahké, niečo nás spojilo a z nás sa stal skvelý kolektív. Škoda len, že s niekým mám pomenej spoločných zážitkov (hoci na dozvukoch sa to aspoň trošíčku napravilo).

Nikdy neľutuj to, čo bolo, ale to, čo nebolo a mohlo byť.

A hoci stužkovú máme za sebou (ešte rada by som si ju zopakovala. A určite musí prísť aj Mišo, Dominik a Matúš), keď si pozerám CD-čká, mám slzy na krajíčku (najmä pri scénke v šatni s kronikou). Preto sa už teraz teším na večierok. Snáď neskončí ako tie sekundánske, kedy chalani prišli, vyjedli jednohubky a pááá. Snáď bude taký, ako NAŠA STUŽKOVÁ...

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu