...ležať pri ňom a uvedomovať si, že o chvíľku zmizne ako halucinácia človeka prahnúceho po láske... ako moja halucinácia...
Tichý hlások menom Nádej našepkáva, že možno odíde iba dočasne, na dobu (ne)určitú... no srdce vie, že sú to posledné minúty, ktoré práve odbíjajú, kým sa nadobro vytratí z celého môjho života...
Bez možnosti opäť cítiť jeho vôňu...
...a jediné, čo mi po ňom zostane, bude vlhko medzi nohami.
Aké zvláštne
...počúvať jeho dych a vedieť, že o chvíľu nastane iba mučivé ticho štyroch stien...
...vdychovať jeho vôňu a vedieť, že o chvíľu už ňou zostane nasiaknutá iba moja pokožka...
...snažiť sa potlačiť slzy, ktoré sa vo mne hromadia i keď v jeho náručí ešte stále cítim nevýslovnú radosť...
...o to zvláštnejší, že on ani len netuší...
...hodiny odbili pomyselnú polnoc a ja si kradnem posledný bozk a po špičkách odchádzam...
...navždy z jeho života.
Je to možné?
Komentuj
6 komentov k blogu
1
silanova
20. 9.sept. 2013 15:29
Napíš svoj komentár