A tak sa píše rok a blog zas raz o mne a o Matúšovi

Tak keď už som sa rozhodla urobiť ďalší (pomerne dosť významný) krok vo svojom chaoticky-hektickom živote, rozhodla som sa aj po veeeľmi dlhej dobe napísať aj nový blog zo série "o mojom synovi, o mne a... o živote". Pravda je taká, že už ani neviem, kedy som naposledy takýto blog napísala a to preto, že nebolo nič, na čo by som bola v tomto smere skutočne hrdá. A verte, že ani teraz sa to nebude písať ľahko, že budem mať slzy v očiach a že ten blog možno aj tak o pár minút vymažem, lebo...

Dlho som sa rozhodovala, odkiaľ začať. Nechcelo sa mi listovať v starých blogoch, kde som prestala a tak som sa rozhodla, že začnem od bodu, ktorý pre mňa znamenal najväčší prelom. A keďže to bolo už rok a štyri mesiace dozadu, zrejme vás čaká celkom dlhý blog.

Marec 2014; asi 2 - 3 týždne pred písomnými maturitami - ďalšia hádka s mamou. Taká, akých už bolo. A predsa iná. Verdikt: Zbaľ si veci a odíď, tentoraz naozaj. A tak som si zbalila zopár vecí a odišla som na čas k dedovi. A malý zostal, musel, veď bol v starostlivosti mojej mami. Veď... to nebude trvať dlho, zas to prehrmí, tak ako vždy... Deň, dva, týždeň, dva... neprehrmelo a ja som sa musela začať sústrediť na to, že predsa chcem zmaturovať.

Máj / Jún 2014 18tka s chladná sms od mami, že všetko najlepšie Tak dík. S malým som sa stretávala len prostredníctvom svojho bývalého. Maturity - s vypätím síl, ale zvládla som ich... Presne tak, ako som chcela. Na samé. A potom prijatie na vysnívanú vysokú (aspoň to som si vtedy myslela) a začiatok práce vo firme, pre ktorú som vtedy už 3 roky pracovala, ale z domu.

Medzitým prišlo jedno veľmi šťastné letné obdobie, o ktorom som napísala nejeden blog. Aj s mamou sa to akosi ustálilo, len vrátiť som sa už nechcela domov, pretože až keď som sa odsťahovala, pochopila som, ako ma to všetko psychicky aj fyzicky vyčerpávalo.

Nejaká polka septembra 2014 Come on, začína sa vysoká. A popritom treba robiť, šak lebo bývať sama (síce v dedovom byte) nie je zadarmo. A tak som sa vrátila tam kde som bola - v priemere 4 hodiny spánku, nervy a depresie a pocit, že vlastný život nezvládam. Že som neschopná matka, dcéra a všetko dokopy. A to ešte kvôli škole, o ktorej som už po mesiaci zistila, že ma to absolútne nebaví. Stop.

Koniec októbra 2014 ,,Prepáč mami, ale končím s tou vysokou. Práca, ktorú robím mi dáva oveľa, oveľa viac ako toto." A tak som skončila, zo dňa na deň. A jediný človek, ktorý ma v tom v tej dobe podporil bol môj šéf. Vraj mám uňho isté miesto a vysokú si predsa môžem urobiť aj neskôr. Len ešte čosi mi chýbalo - úplna samostatnosť. A tak som si s impulzívnosťou sebe vlastnou do týždňa zohnala aj spolubývajúceho aj byt v BA - sen, ktorý som mala asi od 15tich. Síce nie za takýchto okolností, ale čo už... Treba hrať s kartami, ktoré život rozdáva.

Medzičasom Nasledujúce mesiace plynuli v relatívnom pokoji. Práca, ktorá ma bavila a napĺňala (a stále baví a napĺňa), nekonečné more nových skúseností, ľudí, zážitkov. Aj s rodičmi sa to celé ustálilo, aj systém v tom, aby som bola so svojim synom čo najčastejšie som si našla. A raz som tak sedela na balkóne, pozerala na západ slnka nad Bratislavou a uvedomila som si, že som vlastne šťastná a spokojná ako som asi od 6tich rokov nebola.

A dnes. Ako som naznačila na začiatku, opäť u mňa prichádza v týchto týždňoch obdobie zmien. A cítim, že opäť takých tých pozitívnych. Síce nechcem konkretizovať (lebo ľudia sú aj zlí a neprajní), ale ak to vyjde, nájdem úplný pokoj. Lebo budem môcť ísť na súd, dokázať, že sa o svoje dieťa viem postarať sama. Že už všetko, čo ok nebolo, je zasa ok a na stálo. A potom... potom, keď sa budem môcť ráno prebúdzať s ním, budem najšťastnejšia na svete...

A ešte na záver... Pre tých, ktorých to zaujíma: Matúško má teraz 4 roky (čas neuveriteľne plynie), každý deň ma prekvapí niečím novým. Že už je zasa o niečo vyšší, že už má znova nejaký nový zážitok zo škôlky, že "aha! toto som ti nakreslil maminka" (a vie kresliť už teraz lepšie než ja! , že mi začne brblať pesničku z Mickey Mousa po anglicky, že ma objíme, povie mi, že ma ľúbi a že ideme teda na zmrzku a že kedy aj on bude mať bračeka (sestričku nie, dievčatá vraj moc pištia). Šak sa dočkáš dieťa moje, raz určite

 Denník

36 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu