Ďakujem, že si ma naučil plakať...

Naučila som sa neplakať. Teda neplakať pred inými ľuďmi. Pamätám si, že už v škôlke a neskôr v škole som NIKDY neplakala. Neplakala som ako moji rovesníci, keď sa báli, keď ich niečo bolelo, keď sa im niečo nedarilo. Nevedela som plakať pre inými.
Hrýzla som si do pery a zatínala päste až kým ta guča v hrdle nepovolila. Neskôr to vystriedal hraný úsmev a žartovanie, ktorými som zakryla smútok.

Po čase som nevedela plakať už ani pred rodinou, dokonca ani pred mamou. Hanbila som sa za slzy, boli pre mňa prejavom slabosti a ja som nechcela byť slabá. A pri tom koľko krát by to možno bolo lepšie, keby som sa vedela vyplakať v niekoho náručí.

Ale keď si prišiel ty...
...bolo to ťažké. Neplakať, keď sme sa hádali, neplakať, keď ma niečo trápilo, neplakať, keď si mi ublížil. Svoj smútok som zakrývala smiechom, hrala som sa, že ma nič netrápi a to zraňovalo teba. Nechápal si ma, nevidel si do môjho vnútra ktoré kričalo o pomoc. Chcela som plakať pri tebe no už som to nedokázala.

Snažila som sa ti to vysvetliť, no to by chápal asi len málokto. Vtedy len reči a slová, že je mi to ľúto nestačili, keď to nebolo aj vidieť. Sama som sa hnevala, že neviem zhodiť tú hlúpu masku, s ktorou som sa naučila žiť.

A jedného dňa... To proste prišlo.
Pochopila som, že slzy ma v tvojich očiach neurobia slabšou.
Pochopila som, že ti môžem veriť a povedať ti všetko, čo cítim a ty ma nevysmeješ.
Pochopila som, že ty ma miluješ.

Celý deň som strávila v tvojom náručí a vylievala svoje slzy, plakala som ako malé dieťa, za to malé dieťa, ktoré nikdy neplakalo pred inými. A ty si ma držal a tíšil a hlavne.. chápal si.

Nikdy som si nemyslela, že to tak môže byť, ale
ďakujem ti, že si ma naučil plakať...

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu