Sú v živote križovatky, na ktorých nepomáha ani ciga, ani Richard Muller. A že na takú sme došli dnes ráno. Nech som sa posledné mesiace akokolvek snažila držať nohu na brzde, vedela som, že raz bude musieť prísť ten čas, kedy sa budem musieť rozhodnúť. Asi na všetkých križovatkách doteraz som sa vždy rozhodla pre cestu, ktorá znamenala zmenu. A myslím, že v konečnom dôsledku to vždy aj bolo správne rozhodnutie. A keby aj nie, už sa to nedozviem. Ale teraz... teraz mi došla všetka odvaha.

Necítim sa byť pripravená. Hoci odkedy si prišiel do môjho života, snažil si sa pozliepať všetky moje rozbité kúsky dokopy. To bol dôvod, prečo som pri tebe dokázala postupne zhadzovať všetky múry. Neprišiel si, nevytrhol si mi srdce a neprivlastnil si si ho. Nie, nechal si mi ho a pomaly... úlomok po úlomku si ho skladal dokopy. Hojil rany, fúkal to, čo bolelo.

A aj napriek tomu... Ked si dnes povedal "Lubim ťa", zrazu som celou silou dupla na plyn a vybrala si tú cestu rovno. Nie doprava ani dolava, len stále rovno. Lebo sa ešte necítim byť pripravená na to, lúbiť. Nie som pripravená na to, báť sa o niekoho, ked nie je pri mne. Rátať sekundy a dúfať, že sa mu nič nestalo. Ako vtedy, ked som ťa ráno čakala so slzami v očiach. Lebo náhoda je blbec a ty si mi nemal ako dať vedieť, že sa ti pokazilo auto. A ja som mala taký strach, že som potom nemohla robiť nič iné ako ti potichu vravieť, aby si odišiel. Nie z bytu, z môjho života. Lebo toto proste nedávam.

Nechcem sa báť. Nechcem, aby mi niekto chýbal. Nechcem znova zažiť ten pocit, ked niekto odchádza. A nechcem, aby sa niekto bál o mňa. Nechcem, aby si kvôli mne nevedel spávať, lebo sa bojíš, ked idem sama v noci domov. A nechcem, aby si sa bál odomňa odchádzať, lebo.. vieš. Raz to určite dokážem znova. Lúbiť a neutekať. Raz to dám.

Prosím, dajte už niekto het tú vodku. Aj tie cigy. A Mullera vypnite. Chcem spať.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár