Už dlho vo mne žiadna kniha tento pocit nezanechala. A možno to ani nebolo samotnou knihou, ako skôr okamihom jej čítania. Keď som v úplnej tichosti ležala opretá o jeho rameno, obaja ponorení do čítania vlastného príbehu. V jednej chvíli som proste musela vstať, odísť na balkón, zapáliť si cigaretu a iba premýšľať nad tým... prečo ľuďom /v knihách/ tak dlho trvá, kým prídu na to, že nedokážu jeden bez druhého žiť? Veď už od prvého okamihu to musí byť jasné ako facka...

...nechcela som ho rušiť, chcela som ho nechať, nech pokojne dočíta svoju kapitolu /života/. Ale on zrazu stál za mnou, obliekal ma do svojej mikiny a zapaĺoval si vlastnú cigaretu. A tak sme tam len stáli. S výhľadom na zapadajúce slnko nad hlavným mestom. Obaja ponorení vo vlastných myšlienkach, pocitoch, úvahách, spomienkach, príbehoch. A nič sme v tej chvíli nepotrebovali vravieť...

- Už je zima. Poďme do našich perín.

To, že som sa v tej chvíli zachvela, určite nebolo od zimy. Našich... našich... našich. Vôňa mojej obľúbenej aviváže zmiešaná s vôňou môjho kokosového telového mlieka. A ešte jeho cigarety v nich bolo cítiť. Občas niet pochýb o tom, či hranice boli skutočne prekročené.

Tichá, pokojná, hlboká... /noc/. Malé kvapky dažďa opatrne dopadajúce na strešné okno nad nami. A cvčrkov... ešte cvrčkov si pamätám. A plameň pomaly dohárajúcej poslednej /pomarančovej/ sviečky.

- Takéto to je. Zamilovať sa z noci na noc a potom už navždy.

 Záchod
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár