Po dlhom čase... Veci sa menia.

Nastupujem do autobusu a keď si to teraz celé spätne vybavujem, tuším u mňa ešte stále funguje niekoľkoročný podvedomý reflex, keďže v tom preplnenom autobuse mi pohľad padol ihneď na miesto, kde si sedel ty. V tom momente sa snažím odvrátiť zrak a stať sa neviditeľnou, ale zrejme je ten reflex vzájomný, keďže mi pozrieš priamo do očí a rukou naznačíš, aby som si prisadla.

Tak teda idem uličkou k tebe, s tichým povzdychom, imaginárnym pretočením očí a zrejme príliš sileným úsmevom. Sadnem si tak, aby bola medzi nami dostatočná medzera a v duchu sa snažím vybaviť si, či ten autobus ide priamo alebo cez všetky dediny. Zacítim tvoju vôňu, ani si nepamätám, či si niekedy vôbec použil inú, ale tak, ako ma kedysi upokojovala, ma teraz irituje a znervózňuje.

Tlmeným hlasom prehodíme zdvorilostné frázy, že odkiaľ idem, ako sa mám a či sa teším do školy, čo má v sebe istý nádych infantilnosti. Potom obaja stíchneme, aj by som napísala, že ponorení do svojich myšlienok, ale ja som len v duchu odratúvala minúty, kým budem môcť vystúpiť. Zrazu mi prerušíš moje odpočítavanie.

"Si iná."
"To už som počula."
"Si šťastná."
Na chvíľu mi akosi dôjdu slová.
"Nie som nešťastná, to je presnejšie."
"Ak si aspoň z časti tak spokojná, ako pôsobíš, potom som rád. Zaslúžila si si to už."
Znova mi došli slová. Ak by si mi toto povedal ešte pred nejakým časom, asi by som sa trocha hystericky začala smiať na celý autobus a potom ti polo-krikom vykričala všetky veci, ktorými si mi ublížil a pre ktoré som nebola schopná byť šťastná. S tebou, ani dlho potom. Teraz, jediné čo spravím je to, že sa usmejem a poďakujem.

Znova trápne ticho.
"Je to divné, však?"
"Hmm.. bolo by kedysi, teraz už ani nie."
Čo je na tom divné? To, že po toľkých dňoch, mesiacoch a rokoch sme teraz ako dvaja úplne cudzí ľudia? Nie, to vôbec nie je divné. Iba ironické. Pretože, znova, ak by mi toto niekto povedal ešte pred nejakým časom, že budem sedieť vedľa teba a už nič nebude bolieť, nikdy by som mu neuverila. A teraz tu sedím, ty sedíš, dýchaš, rozprávaš vedľa mňa a ja jediné čo cítim je prázdno.

Konečne.
Dačo mi vravíš, uprostred vety sa postavím a len prehodím, že už vystupujem.
Konečne.
Ironické.
Vždy si odchádzal bez odpovede ty.

 Denník

10 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu