Znechutene hodila balíček cigariet na stolík a zvalila sa na posteľ. Okolo nej sa vznášal ešte obláčik dymu a cítila sladkastú vôňu svojej voňavky. Zaborila si tvár do mäkkých čistých perín a rozvzlykala sa. Musela tlmiť svoj nárek, aby nezobudila svojho anjelika, ktorý spal vedľa v izbe. Pomaly si vyzliekla bedrové rifle a tričko a rukami si prechádzala po svojom tele, ktoré tak nenávidela. Preto, že nepatrilo jej, ale iným. Mala chuť zoškriabať zo seba svoju kožu, na ktorej stále cítila lepkavé prsty chlapov, ktorý sa jej dotýkali. Vstala z postele a otvorila dvere do kúpeľne.

Vošla do sprchy a pustila na seba prúd horúcej vody v zúfalej nádeji, že zmije tú špinu, ktorú na sebe cítila už niekoľko rokov. Hľadela pri tom na svoju tvár v zrkadle. Tvár, ktorú by jej mnohé ženy v jej veku závideli. Nestarla tak rýchlo ako jej kamarátky, pričom si toho v živote preskákala viac ako oni všetky dokopy. Veď si to ani nemohla dovoliť. Jej telo bolo tým, čo ju živilo.

Prešla si nežne prstom po boku, na ktorom mala vytetované maličké srdiečko. V duchu sa vrátila späť do toho dňa, keď ruka v ruke s Ním – s jej jedinou láskou za celý život, smejúc sa vošli do tetovacieho salónu. Ona sa neodvážila na viac ako toto maličké srdiečko a on si dal vtedy vytetovať na svoju ruku ružu, okolo ktorej sa ovíjalo meno Zara – jej meno. Zo spomienok je vytrhlo buchnutie dverí na vedľajšej izbe. Už vstal.

Zabalila sa do uteráku a vyšla na chodbu. „Miláčik?“ Nič. Ani na ňu nepozrel. Boli to už dva mesiace, čo zistil o nej pravdu a nepochopil ju. Dva mesiace, čo prestala byť jeho matkou a v jeho očiach zostala len štetkou z ulice. Milovala ho viac ako čokoľvek a kohokoľvek iného na svete. On bol tým jediným, čo jej zostalo po dávnej láske. Podobal sa naňho. Celý. Od hustých hnedých vlasov padajúcich do jeho zelených očí až po materské znamienko na lýtku, ktoré mal aj jeho otec.

Žmurknutím zahnala slzy, ktoré sa jej drali do očí. Samozrejme, bol mladý, nemohol pochopiť to, čo robila. Prečo to robila. Len preňho. Odvtedy, čo zistila, že sa im podarilo to, čo plánovali, že v nej rastie výsledok ich spoločnej lásky, cez okamihy, keď sa dozvedela o nehode Dávida, keď na ňu doľahlo zistenie, že zostala sama, s nedokončenou vysokou a bez podpory hocikoho z blízkych až po dnešný deň, milovala ho stále z celého srdca a bol stredom jej vesmíru. Túžila mu dať všetko a jediné, čo za to dostávala bolo opovrhnutie, bitky, facky a nenávisť k sebe samej. No napriek tomu, robila to ďalej. Pretože nič iné nevedela, nikde inde ju nechceli. Zotrela si slzy z líc a odišla... Musela ísť, už na ňu čakal ďalší...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár