O spolunažívaní 2.časť

Príbeh s mojimi neprispôsobivými spolubývajúcimi skončil, keď si uvedomili, ako zle sa správali, ospravedlnili sa a oslávili sme to veľkým zimným upratovaním za tónov Vianočného popevku od Mariky Gombitovej.
Ale ne, srandujem. Pre veľký úspech pokračujeme.

Takže, naposledy sme skončili tým, že ako riešiť situáciu, keď bývate s dvomi (teda už tromi) hovädami, ktoré vám svojou hovädovosťou znepríjemňujú každý boží deň a ešte vás vidia ako dementa. V diskusii padli rôzne návrhy (porozprávať sa, zavolať majiteľa, vyhodiť im veci, dokonca niektorí by to riešili ručne-stručne (@method "ja by som tým pičám prijebal hned" )

Ale sme dámy. A dámy riešia problémy inak. Ale asi nie tak ako ja v jedno piatkové ráno.

Tomuto ránu však predchádzal celkom dramatický štvrtok, keď mi jeden z mojich dobrých kamarátov, ktorého si S1 ešte nevymazala z FB, poslal screen statusu v znení: "je fakt hrozné bývať s faktickou slepicou - cítim sa znechutená". Keby niekomu nedošlo, faktická slepica som ja. (čo teda ešte potvrdila aj v komentoch, keby fakt niekto pochyboval)
Jednoducho osoba, ktorá im 3 mesiace toleruje maximálnu jebnutosť, bordelárstvo, neplatenie, ubytovávanie cudzích ľudí a vyhadzovanie vecí je pre svätú S1 faktická slepica. Nemusím asi hovoriť že po tomto statuse som vyzerala asi ako Pikachu keď si naberal elektrinu na tú veľkú gulu. Tak som jej aspoň napísala veľmi úctivú a slušnú správu:


Odpoveď sa ku mne však nestihla dostať, lebo som následne zmenila heslo od wi-fi. Osobne som toho názoru, že človek by mohol žiť aj v žumpe s potkanmi, ale kým ma internet, je to OK.
Dievčatá pochopili, že niečo je zle celkom skoro, asi po 4 reštartoch routeru.
A ako som si tak nasraná sedela v izbe a snažila odolať násilníckým pokušeniam, všimla som si, že niečo chýba v skrinke, kde mala svoje miesto žehlička. Moja žehlička. Drzo unesená priamo z mojej izby, bez opýtania, spolu so žehliacou doskou, ktorá bola strategicky ukrytá za skriňou. (z čoho vyplýva, že tá zakrpatená harpya sa nie lenže v mojej neprítomnosti vkradla do mojej izby, ale ešte aj sliedila, prehrabávala a kradla.) Toto ma definitívne presvedčilo, že je treba zavolať majiteľa.

V to spomínané piatkové ráno som sa zobudila, klasicky zapla počítač a zistila, že internet je odpojený. (opäť Pikachu scéna) Vtrhla som do kuchyne, zapojila modem a router a s hnevom som rozkopla dvere do vedlajšieho brlohu, v ktorom som sa ani nemala kde postaviť, keďže podlahu ani nebolo vidno a na tie dve butelá som tiež musela lepšie zaostriť, lebo splývali s okolitým bordelom.
Spustila som asi 2 minútový monológ, ktorý si už presne nepamätám, ale viem, že obsahoval nadávky a vety ako "čo sa opovažuješ chytať sa mojich vecí" a "kradnúť z mojej izby". S1 však zázračne držala hubu, zrejme jej idú iba odkazy na papier a FB správičky. Napokon sa však ozvala s tým, že ona tú žehličku potrebovala kvôli zákazke a ja som práve nebola doma. (Som doma väčšinu dňa a nikdy sa ma nebola spýtať, či si môže niečo požičať, ale zrazu keď nachvíľu odídem, potrebuje žehličku a odpája net zvesela.)
Ešte hodila do pléna parádny argument, že ja som tiež bola v ich izbe bez povolenia, keď som im vrátila kreslo, ktoré sme mali od nich požičané. (Vrátila som ho tam tak, že som ho len šuchla dnu, keď mali otvorené dvere a S1 pri tom bola hneď vedľa.) Ale dobrý bol aj argument ,,Ak nechceš, aby som ti brala veci, napíš si na ne paierik ´Piča, kúp si svoje.´ a budem vedieť."
To že som si musela všetky veci schovať do izby je snáď dostatočný znak, že PIČA KÚP SI SVOJE ???!!!!????AKFCJFFDJGkfdjdns??""""?"!!!!
Jednoducho toto je tá jebnutosť, o ktorej si myslíte, že nemôže byť reálna, ale ona je.
Po ešte niekoľkých mojich výlevoch, ktoré som v sebe šetrila niekoľko mesiacov, mi teda trasúcou rukou ukázala, kde je tá nešťastná žehlička a nasratá som opustila priestory liahne na potkany.

Na víkend som išla domov a vedela som, že keď sa vrátim, tak si buď nájdem spálené veci alebo vypnutý net. Stalo sa to druhé. Dievčatá dali hlavy dokopy a resetli si router (ktorý je tiež môj, kúpené za moje peniaze) opäť bez slova či opýtania. Tak si ho pekne idem zapojiť, keď zrazu menej hádavé butelo S2 vybehlo z izby a s nervami po mne začalo štekať, že čo si dovolujem ich odpájať od internetu, KTORÝ ONY VYBAVILI. (Kto sledoval moju kauzu internet ten asi vie, že som mala opletačky kvôli netu niekoľko týždňov, celý čas som hľadala iného poskytovateľa ako UPC, na zmluve je moje meno, všetkých poskytovatEľov BA som obvolávala ja z mojich peňazí a jediné, čo k tomu dve ošípané povedali bolo, že nech neni viazanosť napísaná na ne.) Toto sú tie veci, na ktoré normálny človek pri zmysloch ani nemá čo povedať. Ale absurdné argumenty pokračovali touto legendárnou hláškou: ,,My sme dali 5 eur Matúšovi, aby sme mohli požičiavať žehličku, takže nemáš právo si ju dávať do izby." Ani sa nečudujem, že im trvalo prísť s týmto argumentom až tri dni, lebo takú pčovinu človek len tak nevymyslí. Matúš je môj najlepší kamarát, takže kontaktovať ho trvalo asi minutu a ako už môžete tušiť, nikdy žiadne peniaze za PRENÁJOM ŽEHLIČKY neobdržal. (Ale teraz sa mu smejeme, že ako mu ide biznis so žehličkami.)
Okrem toho som teda dostala, že som padnutá na hlavu, že som tupá, že nie som normálna, že nemám žiadne práva a tak ďalej. Keď som však ja povedala, že bývať s kravami ako ony je neznesiteľné, na smrť sa urazila a povedala, nech to IHNEĎ ODVOLÁM. (takéto fajty som mávala aj v škôlke inak.) Napokon, keď mi so slzami v očiach už kludnejšia povedala, že má skúškové a potrebuje net, tak som sa zlutovala a navrhla, že dám jej heslo k wifi, keď neuvidím žiadny bordel v spoločných priestoroch. Žiadne ďakujem, žiadne prosím. Ale ja som dobrá duša, snáď si to karma pamätá.

Každopádne, majiteľa som zavolala a upozornila ho, nech si skontroluje platby a že je u nás navyše jedna osoba a tiež že robia bordel a tak. Bol dosť rozčálený v mobile, povedal že s nimi narobí poriadky a vyhodí ich, čo ma patrične potešilo a s nádejami som sa rútila domov. Ale čo sa nestalo! S1 a S2 zaujali role svätíc a fakt by si za ten výkon zaslúžili nejakú cenu, lebo takú pretvárku som nezažila ani keď Desperado tvrdil, že je Talian.
,,No slečna, ale od vás chýbajú nejaké platby."
,,ČOŽE? To nie je možné!"
,,No, je."
,,ČO? To nechápem! Ako sa to mohlo stať!"
Tak teda 10 minút "hladala" imagi platby v internetbankingu. (Viete, to kao na základnej, keď vám chcela učitelka zapísať 5 a vy ste sa tvárili, že ste si zabudli žiacku. A po týchto ťažkých minútach sa na nás otočila celá zhrozená so slovami: ,,Ja som to asi posielala na zlý účet!" No skoro ma vykotilo. A po druhé ma vykotilo, keď jej to asi majiteľ uveril. Po tretie ma vykotilo, keď prehlásila, že ja robím všetok bordel a ja som najhoršia a ešte chcem aj vyhodiť ich chudátko kamošku, ktorá nemá kam ísť. A keďže spojenie dvoch psychopatiek a patologických klamárok je silnejšie, ako tvrdenia jednej normálne zmýšlajúcej osoby, ukončil to majiteľ tak, že sa máme dohodnúť my medzi sebou a jemu je jedno.

A teraz by to asi malo pokračovať nejak tak, že zrazu sa všetko na dobré obrátilo, zjavila sa dúha a Dan Nekončený došiel s prskavkami. Ale nie. Toto je koniec.

A vlastne nie, koniec bude v marci, keď majiteľ predá celý byt tak ako plánuje. A asi som aj rada. Pôjdem žiť naspäť k rodičom a už nikdy nebudem mame odvrávať, že sa mi nechce vysávať alebo umývať riady.

 Je to možné?

62 0 0 0 0

Komentuj

76 komentov k blogu