Pol deviatej večer.
Čakám na zastávke na autobus a rozmýšľam,čo urobím až prídem domov.
Celý víkend som na sebe mala to isté.
Tešila som sa na teplo domova,pocit bezpečia ale predovšetkým na sprchu.
Na tú som sa teda nevedela dočkať.
Ako tak rozmýšľam,tak v piatok som mala tie isté rifle,mikinu a dokonca aj účes rovnaký.
Kde je toľko ten autobus?
Vyťahujem mobil s vrecka ale spolu s ním aj niečo iné.
Striebornú retiazku a na nej medaión.
Dala som ho naspäť do vrecka.
Nasadila si sluchátka a zapla hudbu.
Courtney Love.
Je úžasná.
Letter to God.
Perfektná pesnička.
Zrazu do mňa niekto vrazil.
Otočím sa a za mnou stojí nejaký chlapec,ktorého som nikdy nevidela.
S úsmevom povie:,,Ahoj.Prepáč,že ruším ale niesi tamto náhodou ty?"
Ukázal prstom na sklo bagetérie.
To je neuveriteľné!
Boli tam polepené samé plagáty.
Všade ten istý a na každom jedna a tá istá fotka.
MOJA fotka!
Bola som na nej JA,JA a JA,ako sedím na lavičke v ,,záhrade umenia" a utieram si slzy.
Umelecká a profesionálna fotka zároveň.
Ja neverím vlastným očiam.
To sa mi len sníva!
,,Nevieš kto to tu dal?"-otočila som sa na chlapca,ktorý mi plagáty ukázal ale už tam nikto nebol.
Okamžite som začala strhávať všetky plagáty a vyhodila ich okrem jedného.
Ten som si rýchlo strčila do tašky,lebo mi práve prišiel autobus.
Nastúpila som a vytiahla plagát,aby som si ho mohla ešte raz prezrieť.
Nad fotkou bolo veľkými písmenami napísané:,,NEVIDELI STE JU?"
A pod fotkou:,,Ak si to všimneš ty sama,prosím vráť mi to,čo je moje.Ak to samozrejme máš!Tvoj Oliver."
A pod tým nebol vôbec žiadny kontakt a ani nič podobné.
Na druhej strane tiež nič.
Šialenec.
Zdvihnem hlavu a zistím,že sa na mňa všetci ľudia pozerajú.
Och,nie!
Na všetkých dverách autobusu boli tie plagáty.
To bude práce!
Celú cestu domov som odlepovala svoje fotky a odpovedala na telefonáty od priateľov,ktorí si NÁHODNE všimli po celom meste moje fotky.
Nazberala som ich niečo pod 50.
Pekná kôpka.
Nechápem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár