Leto skončilo a ja sedím v detskom parku na starej kovovej hojdačke. Nie tak dávno, asi trinásť minút späť som ešte bol v klube so svojou partiou. A keď sme tam išli, bol som fakt nadšený z toho, že tam ideme. Že sa zabavíme a zatancujeme si. Ale akosi som tam vydržal ledva desať minút. Začínal som sa tam cítiť stiesnený a neslobodný. Potreboval som si oddýchnuť. Od ľudí, od všetkého. Farebnú pásku som mal na ruke. Až teraz, hojdajúc sa na hojdačke som si uvedomil, že je ružová. Aj to som dúfal, že ma neklame svetlo pouličnej lampy.
"Kam si zas zmizol?" prišiel za mnou Maťo, ktorý na mňa nahnevane pozeral.
"Do parku."
"Ďakujem, kapitán očividný," sadol si na lavičku vedľa mňa, "čo ti zas je?"
"Nič mi nie je."
"Tak prečo si odišiel."
"Nebolo mi dobre."
"Tak, čo ti je?"
"Cítil som sa stiesnene a bolo tam príšerne horúco."
"Ježiši, však ja neviem, tak si vypi a daj dole tričko a tancuj na stole. Ako normálny mladý človek."
"Tak na toto som už určite starý."
"Pochybujem," Maťo ma udrel po ramene, "poď späť."
"No však idem," vstal som z hojdačky, ktorú som veľmi nerád opúšťal, „chcel by som byť decko.“
„Na to si už trochu starý.“
„A čo na tom záleží. Chcel by som žiť, ten svoj bezstarostný detský život. Chodiť do parkov, hrať sa.“
„Niekedy neviem, či si sa úplne zbláznil, alebo ťa len niečo trápi.“
„Vždy ma niečo trápi.“
„Vždy nám to môžeš povedať a nemusíš sa za každým vypariť. Je to fakt otravné.“
„Dobre vieš, že mi komunikácia s ľuďmi nejde.“
„Netrep. Dnes si sa celý večer zabával s ľuďmi, ktorích si dodnes nevidel.“
„Pravda,“ smutne som sa usmial. Maťo ma k sebe otočil a zastavil, chvíľu som nerozumel, čo robí, no potom ma objal. V tmavej uličke. Fakt som sa cítil neistý, čo sa deje.
„Záleží nám na tebe, jasné, takže žiadne blbosti.“
„Jasné,“ super, takže teraz si myslia, že sa chcem zabiť. Teda, nie žeby boli ďaleko od pravdy, ale zatiaľ mám celkom dobrý pud sebazáchovy. A tiež sa mám celkom rád a tiež mám isté, ciele, ktoré by som rád dosiahol. Ale na druhú stranu je to fér, niekedy mám zvyk sa zrazu stratiť a premýšľať nad kadečím. Aj nad týmto. Ale nie je to tak, že by som to chcel urobiť. Teda aspoň väčšinu času. Sem tam, raz za dva mesiace sa zvykne stať, že mám extrémny pocit úzkosti a zbytočnosti na tomto svete. Ale na druhú stranu mám aj stavy, kedy sa považujem za dôležitého pre svet. Aspoň pre svoje okolie teda. A hej väčšinu času si neprídem normálny.
„Takže, ideš sa baviť?“
„Maťo ja vážne neviem, či to zvládnem. Fakt mi tam bolo horúco a bolela ma hlava.“
„Tak dáme deal. Skúsiš tam vydržať aspoň hodinku, a ak sa to nezlepší, tak ideme. Dobre?“
„Dobre,“ akože musel počuť všetko neochotu, ktorú som mal.
Vrátili sme sa teda do klubu na diskotéku, aby sme sa zabavili. Stále mi bolo nehorázne teplo, ale bol som odhodlaný, že to aspoň skúsim. A ak sa to do hodiny nezlepší, tak vypadnem. Teda vypadneme. Akurát hrala dáka stará vypaľovačka, ktorá hrávala, keď sme boli deti. Tak som začal tancovať so skupinou, s ktorou som prišiel. A fakt sme sa bavili a ja tiež. Síce som sa riadne potil a nebolo mi to príjemne, ale bavil som sa. Musím nechať DJovi, že hral hudbu na ktorú sa dalo tancovať.
„A prečo vlastne nepiješ?“ niekto zakričal svoju otázku do hudby.
„Skúša mesiac bez chľastu,“ zakričal niekto z našej pôvodnej skupiny. Tuším to bol Denis.
„To je super, že sa vieš baviť aj bez chľastu,“ zakričal niekto z tých ľudí, čo sme sa s ním dnes bavili. A od toho momentu šla moja nálada zas dolu.
„Musím ísť na wécko,“ vzdialil som sa od skupiny a zmizol na toaletách. Počul som dáviace zvuky. Urobil som, čo som potreboval a chcel som ísť na vzduch. Lenže som Maťovi sľúbil, že mu poviem, ak budem chcieť ísť von. Takže ho musím ísť nájsť. Dvere kabínky sa roztvorili a Maťo sa z nich vytackal.
„Takže ťa beriem na vzduch so sebou.“
„Ja sa chcem, ešte baviť,“ vysúkal zo seba, pri tom ako si skoro rozbil hlavu o umývadlo. Pomohol som sa mu postaviť a zišli sme spolu dolu schodiskom k východu.
„Kde je DJ? Prečo prestal hrať?“
„Len sa nadýchaj, tu si sadni a dýchaj...“ ani som to nedopovedal a chalan sa predklonil cez múrik a znova začal dáviť. Povzdychol som a zdrapil som ho za košeľu, aby sa náhodou neprevrhol.
„Do s tebou bude zábavná cesta domov, čo? A kedy si to vôbec stihol?“
„Ja sa chcem baviť!“ zahučal na mňa a bolo mi jasné, že len tak domov nepôjdem. Teraz ma však svet potrebuje. Pretože teraz je môj svet Maťo a jeho dobré meno. Zdrapil som ho za ruku a ťahal ho za sebou. Našťastie sa mi moc nebránil a po chvíli kráčal so mnou. Stále sa snažil tancovať, lebo zjavne jeho myseľ diskotéku nikdy neopustila. Myslím si, že bude mať skvelé ráno.
D1.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár